S čerstvým dvojalbumom v ruke sa s Heidi najskôr tak trošku obzeráme do minulosti.

Ako prežívate, keď vám niekto povie, že na vás a vašich pesničkách vyrastal?

Tak to mi v prvom rade pripomenie môj vek. (smiech) No neberiem to tragicky. Mám z toho samozrejme radosť. Keď za mnou prídu ľudia v mojom veku alebo štyridsiatnici na vyšších pozíciách s tým, že na mne vyrastali, vždy ma to poteší. Takisto, ako keď za mnou chodia páni s tým, že ma vídavali, keď boli na vojne, a vďaka mne zažívali aj svetlejšie chvíľky.

Uvedomovali ste si to už vtedy, v osemdesiatych rokoch?

Začínam si to uvedomovať až teraz. Vtedy sme zažívali obrovskú vlnu popularity, jazdili sme šnúry a koncerty s kapelou, koncerty boli vypredané a boli sme v tom ponorení všetkými zmyslami. Ako veľmi veľká tá popularita bola som si začala uvedomovať, až keď nebola – v deväťdesiatych rokoch, v dobe, ktorá pre nás normalizačných spevákov nebola ružová. A vtedy som začala svoju kariéru budovať vlastne úplne od začiatku.

Pokladáte sa za normalizačného speváka?

Iba pokiaľ ide o dobu, v ktorej som pôsobila. Dokonca som mala aj nejaké problémy, napríklad s textami, ale asi som o tom málo hovorila. (smiech) Všeobecne sme ale všetci, ktorí sme v tom čase fungovali a neboli sme zakázaní, boli braní ako trošku normalizační. Ako tí, ktorí vo svojej kariére robia kompromisy. O sebe si to ale nemyslím a nemôžem za to, do akej doby som sa narodila. Profesijne som si v osemdesiatych rokoch zažila peknú dobu, rada si na to spomeniem, ale každodennú nostalgiu určite nepociťujem.

Dá sa vaša nová kompilácia považovať za veľký návrat k Supraphonu?

Možno áno … možno spolu ešte niečo vyprodukujeme. Som rada, že sme teraz spoločne vytvorili ucelený pohľad na moju doterajšiu kariéru. Na komplet sa dostali nielen pesničky, ktoré má v archíve Supraphon, ale i tie, ktoré vychádzali v deväťdesiatych rokoch a po roku 2000 aj v iných vydavateľstvách. A nájdete tu naozaj gro mojej doterajšej cesty.

Bolo bolestivé selektovať pesničky?

Bolo to úsmevné i bolestné zároveň. Keď som si tie pesničky z osemdesiatych rokov púšťala, hovorila som si, ako sme na tomto mohli postaviť kariéru?! Ale vtedy bola iná doba. Aj tými aranžmánmi, ktoré dnes znejú príšerne, sme vtedy kráčali proti prúdu. V tom to bolo úsmevné. A v čom bolestné? Na komplet sa nezmestilo všetko, čo by som na ňom chcela mať. Niektoré pesničky sa nehodili medzi tie ostatné, na niektoré sme nedostali práva – napríklad na pesničku Jsem nekonečná, ktorú som si vypožičala od Jennifer Rush. Ale autor sa zasekol a práva nedal … To ma skutočne mrzí.

Príde vám, že ste na scéne tridsaťpäť rokov?

Nepríde, hrozne to utieklo. Ja si to ale nepripúšťam. Ten čas mi pripomenú iba podobné projekty, ako je nový supraphonský komplet Best of. Keď si uvedomím, že prvú pesničku som nahrala niekedy v roku 1982, tak to je katastrofa! (Smiech) Inak mi to ale, ako som už povedala, vôbec nepríde, pretože na javisko chodím stále s rovnakou chuťou. A stále ma to baví, aj keď je to celé niekde inde, než v tých osemdesiatych rokoch. Ono sa to ale tak trošku oblúkom znovu vracia, pretože opäť dávame dokopy kapelu Supernova a spomenieme si aj na skladby, ktoré sa časom ocitli tak trochu bokom.

Hovoríte, že dnes je to inde. Kde to bolo vtedy a kde dnes?

Vtedy bola kapela, koncerty, neustále vypredané, neustále ponuky na ďalšie a ďalšie vystúpenia. Osem rokov sme jazdili a vôbec sa nezastavili. Potom nastal zlom. V roku 1989 sme rozpustili kapelu a odišli do Monaka, kde manžel tvoril hudbu k filmom. Vrátili sme sa menej bohatí, než sme plánovali, a začínali opäť od začiatku. Báli sme sa, že by sme neuživili kapelu. Oslovovali sme preto nových autorov, ktorí robili muziku na počítači a vrhli sme sa na halfplaybackové vystupovanie.

A ešte hlbšie do histórie: vaše prvé nahrávky vznikli v ostravskom rozhlase, je to tak?

Áno, aj na mojom novom komplete ich zopár nájdete. Tie pesničky vznikali priamo v rozhlase a ja som tam nesmierne rada spievala. Vysoké stropy v štúdiu, v tom slávnom áčku, mi robili dobre, pretože to tam pôsobilo ako sála. Nebyť ostravského rozhlasu, zrejme nie som ani ja. Vtedy si tam trúfli natočiť osemnásťročnú babu, ktorá v budúcnosti možno niečo dokáže. A podarilo sa. Ostravskému rozhlasu patrí moja vďaka, veľmi mi pomohol. Vtedy bolo ozaj ťažké nahrávať,  dnes už má doma počítač každý a môže si nahrať toľko piesní, koľko len chce. Ide skôr o to, vedieť ich predať.

Vaše úplne prvé skladby boli s folklórnou kapelou!

Je to tak. Sú tiež z ostravského rozhlasu, mala som vtedy asi dvanásť rokov! Na súčasnú kompiláciu sa ale nevošli. Sú to skôr rarity než best of … (smiech) Niektoré folklórne ladené pesničky ale dodnes na koncertoch spievam, rovnako ako aj country piesne z dosky Zlatej důl jsem přece já. I keď, aby sa skutoční countrymani neurazili, je to také to moje country.

Počas kariéry ste spolupracovali hlavne s českými autormi, zahraničných piesní ste prevzali iba minimum …

Áno, a bolo to zložitejšie. Keď už ľudia nejaký hit poznajú, prijmú ho ľahšie a býva tiež jednoduchšie dostať ho do rádií. My sme na to išli inak – aj keď, pravda, moja prvá pesnička bola prevzatá, bol to rock’n’roll. To vymyslel Ivo Pavlík. On tvrdil, že každý by mal začínať práve s rock’n’rollom, pretože na tom sa ukáže, či zaujme alebo nie, či „umí“ alebo nie. (smiech) Potom sme išli skôr cestou pôvodných českých vecí, občas to bola veru cesta tŕnistá. Ale vyplatila sa, našli sme si tím skvelých autorov. Textárov Vladimíra Čorta, Honzu Krůtu, neskôr Pavla Cmírala, taktiež skvelých skladateľov.  Zo začiatku pre mňa najviac písal Ivoš, manžel a kapelník, pre neho som bola tak trochu múzou. Teraz už pre mňa písať nechce, hovorí, že by potreboval novú múzu – speváčku, aby mohol zas niečo vyprodukovať. (smiech) A k tým ďalším: dodnes veľa spolupracujem s Jindřichem Parmou. Úžasná spolupráca bola aj s Vašom Patejdlom alebo Karlem Vágnerem. A najnovším prírastkom do našej hudobnej rodiny je Martin Hájek, bývalý DJ, s ktorým sme urobili veľa pekných pesničiek.

Čo vy na to, keď manžel hovorí, hoci nadnesene, že potrebuje novú múzu, novú speváčku, aby napísal niečo pekné?

Ja som mu to zarazila! (smiech) Máme radi humor, ale niečo na tom asi je. Keď spoznal mňa, sypal jednu pesničku za druhou, potom sa to zarazilo a teraz už nechce. Ale stopla som to hlavne preto, že viem, ako to s ním a speváčkami končí. On pre ne nevie písať pesničky na objednávku, on si ich rovno berie za manželky. (smiech) Tak to bolo s Věrou Špinarovou a aj so mnou. Ale hoci mi dnes už pesničky nepíše, stále je so mnou v tíme, pomáha mi producentsky a aj inak. Nevadí mu, že spolupracujem aj s inými autormi, naopak, vždy sa do toho ako producent zapojí. A to je veľmi fajn.

Ste spätá aj s muzikálom. Rysuje sa u vás v tomto smere niečo nové?

Nerysuje. V niekoľkých muzikáloch som účinkovala, mimoriadne ma bavil muzikál Jeptišky, kde som spolu so štyrmi kolegyňami bola po celý čas predstavenia na javisku. Potom som pár ponúk odmietla a teraz mi už žiadne nechodia. Rada by som si vyskúšala aj film, myslím, že by ma to bavilo. Ale mám čo robiť aj so svojím sebavedomím. Čím som staršia, tým menej si verím. Keď je človek mladý, ide do všetkého po hlave, no v poslednej dobe mi sebavedomie začína chýbať. Už niekoľko rokov si dávam vždy na Nový rok predsavzatie, že budem zdravo sebavedomá. Vydrží mi to ale maximálne dva mesiace a potom musím sebavedomie opäť štartovať. Dnes už viem, že meno sa v brandži buduje veľmi ťažko, dlho – a potom stačia dva zlé kroky a všetko je v ťahu. So sebavedomím kráča ruka v ruke zodpovednosť, navyše mám zodpovednosť nielen za seba. A nechcem to tým ostatným – všetkým tým ľuďom okolo mňa, pokaziť.

Na vašej novej kompilácii je i pesnička Dík za tvůj kus ráje.. Kto vám v živote skladal ten váš raj?

Určite mamička. Snažila sa, aby moje detstvo bolo čo najpokojnejšie, najružovejšie, najkrajšie, najpohodovejšie. Bohužiaľ umrela, keď som mala jedenásť. Potom som zažívala skôr temné roky, pretože s otcom to príliš nefungovalo. A najväčší kus raja mi neskôr dal Ivoš. Sme spolu už tak dlho, že si to inak ani nedokážem predstaviť.

Zdroj foto: Soul For Show / Supraphon 2017

Počúvate niekedy svoje staršie nahrávky?

Nepočúvam. Dokonca ani v prípade tejto reedície som na to zatiaľ nemal čas. Robil som asi dvadsať rozhovorov, do toho koncertoval, takže keď som z vydavateľstva obdržal CD, iba som si ho priniesol domov. Ale rozhodne sa na to chystám, zaujíma ma porovnať si aktuálny zvuk s tým, ako si ho pamätám. Pretože gramofón už dávno nemám.

Mnohí si ho dnes opäť kupujú a vaša reedícia je k dispozícii ako na CD, tak aj na vinyle…

To je tiež skvelé. Aspoň má Supraphon čo predávať (smiech). Mne sa tradičný zvuk vždy páčil viac, je taký “mäkší” v porovnaní s tým digitálnym. S kapelou sa stále snažíme nahrávať do pásu, aj posledný album Ztracený podzim sme tak točili. Nie, že by sme boli starinári, ale práve kvôli zvuku.

Album, známy skôr ako Stříhali dohola malého chlapečka, je veľakrát mylne považovaný za debut Etc …, v skutočnosti ale vznikol ako váš sólový počin. Prečo? Pokiaľ viem, skupina Etc … už v tom čase existovala?

Áno, my sme v tej dobe už skúšali. Vo chvíli, keď prišla ponuka od Hynka Žalčíka, sme neodohrali ešte ani prvý koncert. A chýbal nám materiál. Mal som, však pesničky, ktoré som hral s Honzou Hrubým a Vláďou Mertou, hovorili sme tomu ČDG čiže Čundrgrunt. To ale bolo iba s akustickou gitarou, s Etc … sme ich zatiaľ ani neskúšali. Takže sólová platňa vyplynula zo situácie. Sú tam sólové pesničky, skladby, ktoré sme potom skúšali aj s Etc … a tiež v tej dobe čisto štúdiové záznamy. Aj preto ich so mnou nahrávala štúdiová zostava, v ktorej bol gitarista Pavel Fořt, basgitarista Vláďa Padrůněk alebo saxofonista Honza Kubík.

 O sólovom hraní ste ako akustický pesničkár nikdy nepremýšľali?

Nie. Skôr sme ČDG všetci mali ako ,,doplnkovú činnosť”, i keď v počiatkoch Etc … sme koncertovali asi častejšie. Mňa hlavne bavilo hranie s ostatnými. Vláďa Merta je geniálny básnik a skvelý muzikant, v tom čase ma nesmierne inšpiroval. Na ČDG som ocenil hlavne fakt, že sme zásadne neskúšali. Keď som mal nejaký nápad na pesničku, rovno som si ho overil na reakciách publika. Mnoho tých skladieb, už vyskúšaných pred ľuďmi, sme potom hrali s Etc … Navyše to bolo zábavné.

Tušíte, ako prišlo k tomu, že poslucháči začali album označovať podľa jeho najslávnejšej pesničky?

To je ozaj zvláštne. Na obale bolo iba moje meno, samotná doska žiadny názov nemala. Pesnička Stříhali dohola malého chlapečka ale u ľudí až osudovo zarezonovala; bolo to v čase, keď to chalani s dlhými vlasmi vôbec nemali jednoduché. A keď napríklad odchádzali na vojnu, tak to pre nich bola skoro hymna. Keď som prvýkrát tú báseň pána Kainara čítal, silno ma to zasiahlo, pretože sa mi v momente vybavila spomienka na mladosť. Mama ma vždy posielala k takému starému holičovi, tie jeho nožnice toho už dosť zažili, nenávidel som to a po rokoch sa ma to opäť dotklo.

Ako spomínate na tú neradostnú dobu, keď album vznikal? Normalizácia bola v plnom prúde, skupiny s anglickými názvami museli svoje názvy meniť, predtým slávni rockeri často nastupovali ako sprievodní muzikanti k popovým hviezdam, aby sa vôbec uživili…

Ja už som si to užil predtým s Flamengem. Natočili sme Kuře v hodinkách, a pretože vtedy výrobné lehoty trvali prinajmenšom rok, skupina sa vydania dosky nedožila. Muzikanti sa potom rozutekali do Semaforu aj inam. Ale napriek tomu všetkému sme s Etc … poskromne začali. Koncertov zo začiatku nebolo veľa, hrali sme aj po krčmách. Než sme sa trošku poslucháčom uviedli, to najhoršie obdobie prešlo, a keď vyšla druhá platňa, hrali sme už aj vo väčších sálach. Hoci sme museli prekonať množstvo problémov, nikdy sme neboli vyložene underground.

Nové vydanie sa od pôvodného líši obalom. Čo vtedy prekážalo najviac?

Na zadnej strane mal byť pôvodne sleevenote od Jiřího Černého. Ten sa však potom dostal nejako do nemilosti, a tak to vyšlo bez neho. A niektoré pôvodné návrhy rovno skončili v trezore. Je dobre, že keď Supraphon pripomína reedíciami pôvodné vydania, na tieto veci sa nezabúda. Výborné sú aj remasteringy, aj keď práve táto doska bola obdivuhodne dobre nahraná už vtedy. Každý to šťastie nemal. I keď bola tá originálna matrica urobená na určitý počet kusov, aby sa ušetrilo, vylisovalo sa z toho niekedy oveľa viac. Kvalita ďalších kusov potom bola pochopiteľne nižšia.

Tá pôvodná gramoplatňa však bola aj napriek tomu nejaký čas úplne nedostupná a pamätám si, že som ju raz videl na ilegálnej burze asi za štvornásobok ceny?

To bolo zapríčinené vtedajšou vydavateľskou politikou a plánovaním. Urobil sa nejaký náklad, niekedy bol aj celkom veľký, ale ten obvykle rýchlo zmizol. Než potom niekto schválil reedíciu, trvalo to hoc i dva roky. Všetko sa podrobilo plánu, a tak niekedy nebolo mäso, inokedy toaletný papier a občas ani ,,elpéčko”.

Na druhú stranu ale neskôr vyšla pod značkou Artia verzia They Cut Off the Little Boy’s Hair, naspievaná v angličtine. To je fenomén, ktorý asi súčasní mladí poslucháči sotva budú chápať?

To bola celkom sranda. Artia toho času vydávala takzvané exportné dosky, ale tie sa predávali iba v ďalších socialistických štátoch, napríklad v Bulharsku alebo v Poľsku. Napriek tomu sa to točilo v angličtine, i keď na ,,Západ” sa to zvyčajne nedostalo. Takže som to naspieval v angličtine, a potom sme to už nikdy nevideli (smiech).

Váš neskorší zákaz je dnes už slávny. Predtým ste žiadne problémy nemali?

Samozrejme, stále bolo niečo. Všetko sa muselo dávať na kontrolu, mali sme napríklad schválený koncertný program, poradie skladieb, od ktorého sme sa nesmeli odchýliť. Keď sme si však zmysleli, že zahráme novú pecku, tak sme ju proste zahrali. Kašľali sme na to … čo smerovalo aj k tomu zákazu. Faktom je, že si mnohí skladbu Stříhali dohola malého chlapečka potom vysvetľovali ako pocit malého človiečika, ktorý sa ocitol v neúprosnom prostredí, čo presne zodpovedalo vtedajšej dobe. Všetko veselie sa odohrávalo pri myšlienke, že všade okolo je veľa udavačov. Už som to niekde prirovnával k tomu, že vtedajšia doba bola podobná, ako keď sa niekto narodí do pracovného tábora. Tábora, ktorý je obohnaný plotom, a z ktorého keď chce utiecť, môžu ho beztrestne zastreliť. Keď niekto nemal pečiatku, že niekde pracuje, mohli ho pokojne zavrieť.

Keď potom prišiel zákaz, pričom nebolo jasné, kedy skončí, premýšľali ste, čo iné by ste mohli robiť?

Ja som zhodou okolností krátko predtým dostal väčšiu sumu za dosku, asi tridsať tisíc, takže o tomto som premýšľať nemusel. Čo bola na jednej strane spása, ale na tej druhej ma to doviedlo k určitej dekadencii, kedy som nemusel riešiť základné existenčné problémy. Takže som sa pofľakoval. Muzikant musí hrať pre ľudí, a ja som zrazu nemohol. Dosť som v tej dobe pil, ale tiež sme mali s mojou vtedajšou ženou doslova otvorený byt, ktokoľvek k nám mohol prísť, fungovalo tam určité spoločenstvo.
Punkáči tomu hovoria ,,No Future” – vôbec som netušil, ako dlho to môže trvať. A nakoniec to boli skoro dva roky.

Keď ste potom opäť obnovili Etc … na klávesy s vami hral aj Petr Skoumal. To bolo naopak radostné obdobie?

Zo začiatku bol z toho vyložene nadšený. On bol o niečo starší než my ostatní, ale ten rockerský život si nesmierne užíval. Nakoniec to ale trvalo iba zhruba rok – predsa len mu začali vadiť tie dlhé cesty na koncerty. Ťažko to niesol. Navyše, vtedy neboli ani žiadne nonstop obchody a toľko benzínových púmp ako dnes. A nepredávali na nich pivo!

Okrem reedície k vášmu jubileu vznikol aj pozoruhodný dokument. Ako ste s ním spokojný?

Chechtal som sa už pri pracovnej verzii. Potom už sme len nadrobno upravovali použitú hudbu, nejaké ďalšie zásahy neboli vôbec potrebné. Tú premiérovú projekciu v kine Oko som si vyložene užil a pozval som na ňu aj svojich znovuobjavených amerických bratov. Bolo to určitým spôsobom dojímavé – vo filme sa všetci dozvedia, ako to vlastne s mojím otcom a s nimi je.

Ako sa vám pozdával režijný zámer, že v dokumente sa budete rozprávať so sliepkou, ktorá vyrástla z Kuře v hodinkách?

To bola roztomilá fabulácia, prečo nie? Bol to dobrý nápad, ako sa vyhnúť v podobných filmoch obvyklým ‘hovoriacim hlavám’. Zároveň to doplnilo tú zvláštnu atmosféru – Jitka Němcová hovorila o inšpirácii Chagallovými obrazmi. Poňatie ,,neseriózneho” dokumentu ma nadchlo.

Vo filme je aj planétka, čo je dobrá pripomienka toho, že jedna je po vás aj pomenovaná. Ako ste na to vtedy reagovali?

To bolo myslím v roku 1995, kedy ju astronómovia objavili. Celú tú zdĺhavú procedúru, kedy sa musí medzinárodne požiadať o evidenciu jej mena, predo mnou zatajili a detaily mi prezradili, až keď to bolo jasné. Ale bol som hrozne rád. Veď kto má nejaký šúter, ktorý lieta vo vesmíre s jeho menom? Samozrejme nie som sám – lieta tam myslím i Matuška, podobných asteroidov sú predsa tisíce. Avšak niektoré majú iba čísla.

Budete svoje okrúhliny oslavovať aj nejakým špeciálnym koncertom?

Určite nie. Ja už tie veľké koncerty veľmi nemusím. Mám to radšej v Malostranské Besedě. No keď robíme spoločné dvojvystúpenie s Ivanem Hlasem, sme schopní vypredať aj pomerne veľké sály pre stovky ľudí. Na letné festivaly sa však teším. Koncerty ma stále bavia, hoci už som dôchodca. Čo iného by som robil? Predsa nebudem chodiť do parku a kŕmiť labute…

Zdroj foto: Soul For Show / Supraphon 2017

Kristína, bolo obtiažne vyberať repertoár pre album Czech Viola Sonatas?

Dramaturgia môjho nového albumu je postavená na základe prepojenia štyroch skladateľov. Bohuslav Martinů bol predchodcom a veľkou inšpiráciou pre Jindřicha Feldu, Viktora Kalabise a Karla Husu. Predovšetkým Viktor Kalabis z diela Martinů veľmi čerpal, taktiež mnoho rokov pôsobil v Nadácii Bohuslava Martinů a zaslúžil sa o veľkú propagáciu jeho diela u nás aj vo svete.

Skladatelia Feld, Kalabis a Husa boli spolužiaci z Pražského konzervatória a Akadémie múzických umení v Prahe, kde študovali v triede Jaroslava Řídkeho. Prvotný impulz vzniku tohto CD vzišiel od pani profesorky Zuzany Ružičkovej, ktorá prejavila prianie, aby som nahrala Sonátu Viktora Kalabise. Také priania sa plnia!

Pri študovaní známej skladby, ktorá už bola veľakrát koncertne prevedená a aj nahratá, je obtiažne nenechať sa ovplyvniť a vytvoriť si svoje vlastné hudobné poňatie. Výhodou nikdy nenahraného diela je pomyselne nepopísaný list interpretačných nánosov. Mali sme s Igorom Ardaševom veľkú slobodu pri vytváraní vlastnej hudobnej predstavy. A to je veľmi zaujímavá práca.

Prečo ste oslovili na spoluprácu práve klaviristu Igora Ardaševa?

Igor Ardašev už dlho patrí medzi európsku špičku a je známy taktiež ako veľmi zaujímavý a inteligentný interpret s nenapodobiteľným talentom pre polyfóniu. Preto ma lákala spolupráca pri nahrávaní nových skladieb práve s ním. Bola som veľmi rada, keď moju ponuku na spoluprácu prijal. Práca s ním je skvelá hudobná škola. Je vždy bezchybný, precízny a má dokonalé koncepčné myslenie.

Aké máte aktuálne koncertné plány?

V tomto roku ma čaká turné s Mannheiským komorným orchestrom, séria koncertov s nemeckým Bosch orchestrom a koncerty napríklad s Plzeňskou filhármoniou, Filhármoniou Bohuslava Martinů či s Pražským komorným orchestrom. Vystúpim taktiež na koncertoch v Dánsku, Nemecku, Estónsku, Rakúsku, Taliansku, Rusku a na turné v Číne. S Igorom Ardaševom sa chystáme predviesť časť repertoáru z nášho nového albumu na festivale Emy Destinnovej.

 ZDROJ : SUPRAPHON / SOUL FOR SHOW 2017

Už dopredu ste avizovali, že album Beztíže bude vašou poslednou vydanou doskou. Nie je to predčasné?

Jaromír Švejdík: Nie. Jednoducho to tak cítim. Každý už žijeme inde, stále horšie sa schádzame, a kým by vznikla ďalšia nahrávka, ubehlo by možno aj desať rokov. Sám som kedysi hovoril, že rock’n’roll už po päťdesiatke robiť nechcem – a aj tú som už prekročil. Pokiaľ kapela nefunguje pravidelne, býva stále ťažšie a stresujúcejšie ju potom dávať dokopy.

Petr Kružík: Navyše, nebavili sme sa o nejakom konci kapely – koncertovať budeme naďalej, kým to nás i ľudí bude baviť. Len už asi cítime, že nemáme energiu pokúšať sa prekonať túto nahrávku. A robiť ďalší album s vedomím, že by bol horší, než ten predchádzajúci, nemá zmysel.

Priessnitz sa vo svojej tvorbe vždy hlásili a nechávali inšpirovať územím Sudetov, čo je dnes veľká téma pre celý rad mladších hudobníkov. Je výhodou, že máte pred nimi náskok?

Jaromír Švejdík: Určite. My sme od začiatku tvrdili, že je pre nás dôležité hľadanie identity, koreňov a vzťahu k jesenickému kraju. Všetci, ktorí sme tam vyrastali, hľadáme svoje dôvody, prečo odtiaľ neodchádzať a ako zaplniť prázdnotu, absenciu pamätníkov a napríklad folklóru, ktorá tam po odsunutých Nemcoch zostala. Všetky naše piesne a príbehy sú malé čriepky, ktoré sa o to snažia. Možno aj preto sme vždy mali najviac poslucháčov a priaznivcov na severe Čiech, v podobne vyhnaných oblastiach.

Darí sa vám to? Ono nachádzanie koreňov?

Jaromír Švejdík: Myslíme si, že áno. Na albume Beztíže je už naša identita pevne daná. Nemáme žiadne pochybnosti o tom, kam patríme a dúfame, že z tých pesničiek je to aj cítiť. Hoci sám teraz žijem v Prahe, ten kraj pre mňa zostáva zásobárňou nápadov a inšpiráciou, prejavuje sa vo všetkom, čo robím. Naďalej sa cítim byť Horným Slezanom a stále je to srdcová záležitosť.

Ako sa to prejavilo pri vzniku nového albumu?

Jaromír Švejdík: Opäť sme ho skladali kolektívne. Petr prichádzal so základnými hudobnými nápadmi a ja som robil melodické linky k spevu. Tie sme potom všetci spoločne dokončovali. Vznikalo to pomaly a ťažko. Texty väčšinou píšem, až keď je skladba hotová, aby som sa vcítil do atmosféry songu. Keď pracujem na komiksoch, gitaru mám vedľa stola a pomáha mi to relaxovať. Pesničky majú potom zväčša atmosféru komiksov, pri ktorých vznikali.

Jaromír v čase, keď sa rodil nový album Priessnitz, býval k videniu na pódiu vedľa spomínaných Umakart aj s Kafka Bandem. Čomu sa venovali ostatní?

Petr Kružík: Bubeník Zdeněk hrá nielen s Kafka Bandem, ale aj s ďalšími asi štyrmi kapelami. Nič iné mu ani nezostáva, keď sa chce ako muzikant uživiť. Ja žiadnu bočnú kapelu nemám, autorsky píšem iba pre Priessnitz. No občas som skladal hudbu pre film, pre divadlo, sprevádzal som nemé filmy i Járu Rudiše pri jeho čítaniach. Teraz ma čaká muzika k jednému dokumentu.

V akej zostave vystupujete na koncertoch? V posledných rokoch s vami na pódiu už pravidelne hosťoval aj klávesista Tata Bojs Jiří Hradil…

Jaromír Švejdík: Toto sme riešili pomerne intenzívne. Jura je veľmi vyťažený, hrá s niekoľkými kapelami a stávalo sa nám, že na niektoré dôležité koncerty nemohol prísť hrať. Takže sme ho postupne nahradili a teraz na koncertoch na klávesy hrá pôvodne trubkár Lukáš Morávek. A tiež sme povolali späť nášho bývalého spoluhráča, gitaristu Dušana Oravca, ktorý aktuálne žije v Nemecku. Okrem nás dvoch figurujú v zostave aj Zdeněk Jurčík na bicích a Peter Víša na basgitaru. Takže na pódiu je nás dohromady šesť.

Priessnitz kedysi začínala ako gotická, temná kapela, až neskôr sa objavili optimistickejšie hity typu Děláže. Mali ste v prípade nového albumu snahu byť ešte otvorenejší?

Petr Kružík: Ten vývoj je prirodzený a prípadné posuny prichádzajú nebadane. My sme nikdy nemali tendenciu plánovať a snažiť sa o príjemnejší zvuk. Ale asi je pravda, že ten sound je postupom času priezračnejší, už som nemal potrebu nahrať cez seba dvadsať gitár ako kedysi.

Jaromír Švejdík: Pracovný názov bol „Hand Made”. Ručne urobená doska. Dopredu bolo jasné, že potrebujeme veľké a priestranné štúdio, ktoré je akusticky pre podobne nadupaný zvuk nevyhnutnosť. V obývačke sa takýto album nahrať nedá.

Budete mať album aj na vinylovej platni, ktorá je v súčasnosti opäť veľmi obľúbená?

Jaromír Švejdík: Takýmto otázkam čelíme na Facebooku pravidelne. A ja vždy so smiechom odpovedám: „Keď bude škvára, tak určite”. Vinyl by sme, však mali radi. Vhodná príležitosť na vydanie by mohla nastať, keď budeme pokračovať s koncertami na jar. Nie je kam sa ponáhľať. Napriek tomu, že vinyl je cool, tento projekt sme graficky primárne vymysleli a výtvarníka Petra Babáka oslovili pre to, že sme „cédečková kapela”. Aj keď v čase, keď sme vznikli, boli bežné gramoplatne a kazety. Album je tak pre nás poctou aj tomu médiu, ktoré zrejme tiež čoskoro skončí alebo bude len doplnkom k digitálnym nahrávkam.

Album Beztíže má vskutku atypický obal. Jeho rozmer DVD a skutočnosť, že každý kus je unikátny, bol nápad výtvarníka?

Jaromír Švejdík: Vždy sa snažíme dať poslucháčovi niečo navyše – aby mal doma určitý artefakt, originál. Povedali sme to aj Petrovi Babákovi. A on sa toho chopil až takmer punkovým spôsobom. Navrhol, že ten obal všetci ručne „počmárame” a nikdy tak nebudú dva obaly totožné. Bolo to náročné, ale skvelé! Nešlo o dokonalosť, ale autenticitu, pričom o tú sme sa snažili aj na nahrávke.

Ako to prebiehalo technicky? Predstavujem si, ako ste sa zišli celá kapela u niekoho v byte, otvorili fľašu a začali pomaľovávať obaly…

Jaromír Švejdík: Pracovne sme to nazvali „šklbanie peria”. Robili sme to ako tie babky, ktoré sa pri tom vždy večer zišli a zároveň sa pekne porozprávali. Lenže my sme sa k tomu debatovaniu zišli v sobotu a pomaľovali prvú sériu obalov, čo bolo tisíc kusov. Mali sme také šablóny a Petr Babák na nás dohliadal, aby tam neboli úplné blbosti. Podobne, ako sa mi ten pocit beztiaže spája s detstvom, aj výroba mi trochu pripomenula detskú hru. Volala sa Inspiro a pomocou šablón pri nej vznikali rôzne obrazce.

Okrem tradične melancholických skladieb sa na album dostali aj vyložené hitovky, ktoré by mohli zaznieť v ľubovoľnom rádiu. Máte ešte ambície osloviť širšiu poslucháčsku obec?

Jaromír Švejdík: Pieseň Mrzáci mi od začiatku znela ako jasný hit, až som sa sám seba pýtal, či by som názov nemal zmeniť na niečo príjemnejšie, aby nikto nemusel prípadne hovoriť: „A teraz vám zahráme mrzákov“. Potom sme to nechali, pretože tak to v tej pesničke skrátka je. Pozorujem, že rozptyl poslucháčov je stále širší a na koncerty chodia aj takí návštevníci, ktorí by na nás skôr neprišli. Súvisí to zrejme s tým, že sa spoločenská tolerancia posúva vpred. Keď sme nedávno účinkovali v televíznom programe Combo, dostalo sa mi veľa nečakaných reakcií. Išiel som napríklad s dcérou k lekárovi a tam mi jedna pani, ktorá nás evidentne poznala, povedala: „Nevedela som, že hráte také pekné pesničky! Ja som si vždy myslela, že ste taká temná kapela… “

Moje poctivé jméno, které mám zapsáno v legitimaci, je Carmen Hegerová. O té Carmen rozhodla jedna z mých babiček, které jsem říkala „babička-intelektuál“. Ta měla ráda opery a nelíbilo se jí, že se jména zdrobňují a tak rozhodla, že budu mít jméno, které se nedá zdrobňovat. Carmenka – to je hrozné, to se nedá říct, že jo? A Carmen je kromě toho navíc nesklonné. Když jsem se pak rozhodla vydat na prkna, o kterých se říká, že znamenají svět, tak jsem si řekla, že když bude někde napsáno, že se jmenuju Carmen, tak každý může říct: Nána pitomá, nic neumí, ale hlavně, že má takové jméno! Na Slovensku je velmi běžné jméno Hana, tak jsem se rozhodla pro tohle nejobyčejnější jméno a stala jsem se Hanou. No a narodila jsem se rodičům, kteří se jmenovali Farkašovi, takže jsem se původně jmenovala Carmen Farkašová. Když jsem se pak měla objevit na jevišti – to už jsem byla Hana – nechtěla jsem mít maďarské příjmení a vzala jsem si proto maminčino rodné, což bylo Čelková. Tak jsem se stala Hanou Čelkovou. Můj první film a vůbec první herecká kreace byla Frona. A tehdy mi někdo, už nevím kdo, říkal: Vy máte tak hrozné jméno, to R je důležité – Farkašová zní líp než Čelková. No a protože jsem se zrovna vdala a můj manžel je Heger, tak jsem si řekla dobrá, tak budu Hana Hegerová. A to je snad všechno, nebo jsem na něco zapomněla? Já už mám právo zapomínat…

Vy jste jeden čas studovala na gymnáziu v Komárně, pak na konzervatoři v Bratislavě a první divadelní angažmá jste měla v Žilině. Kde vám bylo na Slovensku nejlíp?

Já mám velmi ráda Bratislavu. Když jsem po maturitě nemohla studovat vysokou školu – zkoušky jsem udělala, ale nevzali mě – musela jsem jít na rok do výroby, do Škodových závodů Komárno. Tam jsem se naučila psát na stroji, ale bylo to pro mě hrozné, nesnesitelné, tak jsem si říkala, že musím odtamtud utéct. A tenkrát v těch padesátých letech se dalo odejít z těžkého průmyslu jedině tak, že bych se vdala, anebo z rodinných důvodů odešla někam jinam, anebo se dostala na nějakou školu. Musím říct, že vdávat se mně nechtělo, tak jsem hledala v novinách jak se dostat do Bratislavy, blíž ke kultuře.Pátrala jsem po kurzech, které trvají pokud možno delší dobu, abych se alespoň na chvíli „nadýchala“ toho velkoměsta. Přijímací zkoušky jsem udělala postupně hned do několika najednou: Do biochemického, rentgenologického, pro zubní techniky, dietetického a také divadelního. Já jsem člověk velmi emotivní, ale někdy se mi stane, že myslím „na sucho“, to znamená racionálně, a tak jsem si vytipovala kurz, který trval nejdéle. A to byl shodou okolností právě ten divadelní. Nechci říct, že takhle jsem se dostala k divadlu; já od mala tancovala a tak mě moje báječná maminka, když se mnou nemohla vydržet, strčila do baletu, aby měla klid.

Jak jste se poznala s panem režisérem Jiřím Krejčíkem a jak jste se dostala k té hlavní roli v jeho filmu Frona?

Absolutně kýčově. To musím vysvětlit: Ten divadelní kurz byl dvouletý a byl při Státní konzervatoři v Bratislavě. Proč? Protože po osvobození bylo na Slovensku hodně divadel a bylo málo profesionálních herců. No a jednou jsme šly ze školy, dvě kamarádky, znáte to, já doprovázela jí, ona pak mě, a tehdy mě pan režisér uviděl. Nikdy jsem se ho nezeptala, jestli mě tenkrát na té ulici potkal náhodou, anebo jestli věděl, že jsem posluchačka z toho divadelního kurzu, nevím…vidíte, někdy se člověk nezeptá na takové důležité věci… Tak jsem pak přišla domů a najednou u dveří někdo zazvonil, oslovil mě, řekl, že je režisér od filmu a že mě viděl na ulici a jestli by se mnou mohl mluvit. Já byla docela dobře urostlá holka a tak jsem si říkala, že mě chce nejspíš takhle nějak „ulovit“, ale protože jsem učenlivá a na škole jsme měli takového výborného pana profesora Karola Zachara, a ten nám říkal, že herci mají všechno poznat, tak jsem si řekla, když to řekl pan profesor, tak to zkusím, proč ne. Takže jsem řekla: Ano, tam na rohu je kavárna, tam na mě počkáte a já za chvíli přijdu. Cestou jsem si koupila třešně a nabídla mu také. Že by to byl opravdu nějaký režisér a že chce točit film, to jsem vůbec nebrala vážně. A tak on mluvil, mluvil, a že prý nějaká zkouška v hotelu Carlton. Já si v duchu říkala: Zkouška v hotelu?? Ale dobře, když tak budu křičet, a šla jsem tedy do toho hotelu a tam se skutečně konala zkouška, jenomže ne na tu konkrétní roli, ale režisér Krejčík mi řekl, že mě chce mít jen natočenou, že ho zajímám jenom jako typ a jak budu vypadat na plátně. Takže já, když jsem dělala tu zkoušku, tak jsem ji nedělala s pocitem, že ji točím na tu konkrétní roli, ale že si pan režisér jen ověřuje, jak vypadám na filmu. A bylo pro mě pak velké překvapení, když mi bylo oznámeno, že mám hrát tu hlavní roli. Bylo to pro mě zvláštní také tím, že mým profesorem na škole byl Julius Pántik, a já s ním byla jeden den ve škole, kde mě učil, a druhý den jsme spolu dělali zkoušky, coby partneři v tomhle filmu.

Každý si Vás z padesátých a šedesátých let spojuje se Semaforem, s filmy hudebními a s televizní zábavou Zdeňka Podskalského. Málokdo si dnes už uvědomuje, že jste hrála také v řadě filmových dramat. Počínaje Fronou a konče Nadějí, kde Vám byl partnerem Rudolf Hrušínský…

Bože, to byla krásná práce!

A nevadilo Vám, že se na jedné straně zabýváte zábavním uměním a na straně druhé, že hrajete v takových závažných filmech?

Nezapomínejte na to, že jsem vyučená dramatická umělkyně, já mám na to dekrét! To, že mám smysl pro humor, to je právě to dobré.

Jak vzpomínáte na film Naděje?

Tak to bylo jedno z nejkrásnějších období mého života, protože pan Hrušínský byl nejenom velký herec, ale i báječný člověk. Když jsme stáli vedle sebe jako partneři – a on samozřejmě věděl, jak jsem se úplně zbláznila z toho, že mám příležitost hrát s takovým člověkem – tak byl velice laskavý a velmi často mě podpořil proti panu režisérovi. Asi v tom smyslu, že pan režisér Kachyňa něco nařídil: Tak a tak a tak! a já se nesměle ozvala: A nemohla bych si to zkusit jinak? A pan Hrušínský se mě hned zastal, že jsme si to mohli zkusit a když to bylo dobré, tak to pan režisér pak vzal.

Vy jste přišla do styku dokonce s režiséry oskarovými – s pány Kadárem a Klosem nebo s Milošem Formanem, který byl spolurežisérem televizní Dobře placené procházky. Jak vzpomínáte na tyhle velikány?

To byli všecko velmi pohodoví lidé, byla to také radost s nimi dělat.

A kdo byl nepohodový, prozradíte?

Žádný nebyl.

Jste taková energická dáma, možná, že ti nepohodoví se tvářili jako pohodoví, aby s Vámi vyšli…

Ne, ne, já mám takovou vlastnost, která je příjemná mému okolí – že vím, že nevím. Vždycky šlo o věc. Když jsem měla nějaký nápad, tak jsem ho nabídla a když řekli ne, tak jsem se neurazila.

Vaše cesta po malých divadlech začala od Tatra revue v Bratislavě, odkud jste přišla do Rokoka, pak následoval Semafor, ale pohostinsky také Večerní Brno, a pak koncerty v Divadle Na zábradlí. Nezpívala jste akorát snad v Paravanu.

Ba ne, zpívala. Ale jen jako host.

A kdo Vás pozval v roce 1958 do toho Rokoka?

Mě je hrozně líto, že se mi nehlásí člověk, který mě vlastně dostal do Prahy. Byla to paní jménem Eleková. Já byla v žilinském divadle a plat jsem měla tak malý, že jsem skutečně neměla na uhlí na zimu. A protože mě někdo někde slyšel zpívat, tak jsem dostala nabídku, abych přes prázdniny zpívala v bratislavské Tatra revui. Tam jsem dostávala 180 korun za večer, takže jsem si za tři neděle mohla bohatě koupit to uhlí, které jsem potřebovala. Při té příležitosti mě viděli zpívat různí lidé a také pán z rumunského cirkusu, kterého doprovázela právě paní Eleková z Pražské estrády, což byl tenkrát ouřad, který zprostředkovával československé umělce do zahraničí. Pánovi z Rumunska jsem se velice líbila a bylo dohodnuto, že bych šla na rok zpívat do toho cirkusu. Cirkus je prostředí, které bych ráda poznala. Tak jsem si říkala, že na rok opustím divadlo a po roce – jelikož jsem neměla nic – že si koupím vysavač a dokonce i pračku, abych si doplnila tu svou domácnost. Pán z Rumunska se ovšem nakonec nerumunil, neozval se, zato ale paní Eleková, která nabyla dojmu, že snad něco umím, mi řekla: Musíte se přijet ukázat do Prahy! Tak jsem vzala našetřené penízky a vlakem Žilina-Praha (už to něco stálo) jsem přijela do Prahy. Paní Eleková mě pak provázela tím ouřadem, předvedla mě Bezouškovi, Krautgartnerovi a ještě někomu, všude jsem něco zazpívala, a najednou mě tam na chodbě oslovil pán, který se na mě podíval a povídá: Co vy tady děláte? A paní Eleková mu řekla, že jako umím zpívat a tak, a on na to: My budeme zakládat divadélko Rokoko, já Vás znám z Frony a teď, když slyším, že také zpíváte, nepřišla byste se ukázat? A tak jsme byli v kontaktu a pak si mě zavolali a já dělala konkurs do Rokoka – absolutně bez ambic. Já věděla, že chci odejít z toho klasického divadla maximálně tak na jeden rok, abych si vydělala na to potřebné pro domácnost, a že se po roce zase vrátím. Takže jsem byla absolutně bez ambic a proto jsem asi ten konkurs udělala. Jsem totiž hrozný trémista, a kdybych věděla, že o něco moc jde, tak jsem žádný konkurs neudělala… Při té příležitosti jsem tenkrát v Rokoku viděla i první představení Vykradeno!, což se mi moc líbilo, i když to byl žánr, kterému jsem se nemínila nikdy věnovat. Mělo to ovšem určitou úroveň. Pak tam tenkrát zrovna někdo onemocněl, takže jsem do toho Vykradena zaskočila a už jsem zůstala. Taky jsem tam musela tancovat, stepovala jsem. Ráda a dobře.

Vzpomínáte na ten přechod z Rokoka do Semaforu?

V Rokoku jsem měla smlouvu na jeden rok a opravdu jsem se pak chtěla vrátit zpět, i když mě ředitel Darek Vostřel přemlouval, abych zůstala. Nakonec ale rozhodla láska – můj životní partner rozhodl: Tady zůstaneš! Takže mě do Semaforu doporučil Janek Roháč.

Chtěla bych říct, že Semafor bylo tak nádherné období, že my, subrety – jak jsme si říkaly – jsme tam chodily hodně brzo před každým představením, protože to byla taková oáza, kde jsme si řešily i své lásky a kde i ta práce byla nádherná. Zpívaly se moc hezké písničky a já jsem osudu nesmírně vděčná, že jsem to mohla zažít!

                (část rozhovoru z roku 1999, zaznamenal Ondřej Suchý pro Supraphon v roce 2016)

K hudbe ste sa dostali ako dvanásťročná. To je pomerne mladý vek, keď vezmeme do úvahy záľuby vašich vtedajších rovesníkov…

Láska k hudbe vo mne driemala od detstva, písala som texty a neustále si spievala, no nemám pocit, že by som sa od svojich kamarátov výraznejšie líšila. Tiež som si prešla obdobiami diskoték, puberty, nekonečných vzdorov a koncertov. Nebola som o nič ukrátená, no vždy som vedela, že sa chcem naplno venovať hudbe.

A to sa vám aj podarilo. Mali ste vlastnú kapelu, od roku 2008 však vystupujete ako sólová speváčka. Zmenil sa okruh vašich fanúšikov?

Je zaujímavé, že fanúšikovia mi ešte aj dnes hovoria, že keď sme hrali celá kapela, zvuk bol iný. Áno, určite znel masívnejšie, ale nepovedala by som, že lepšie. Dnes som slobodnejšia, dozrela som ako osobnosť a viac sa vyprofilovala. Niektorí fanúšikovia mi ostali verní, iní zas pribudli alebo naopak.

Nielen medzi fanúšikmi, ale i v umeleckých kruhoch ste označovaná ako Slovenka s dušou Španielky. Máte španielske korene?

Určite nie, celá rodina sme Slováci. (smiech) Ale máte pravdu, naozaj cítim veľkú spätosť s latinsko-americkou kultúrou. Verím na minulé životy, reinkarnáciu a som si istá, že v minulosti ma so španielskymi krajinami spájalo čosi veľmi silné. K žiadnej inej krajine či národu nič podobné necítim, hoci cestujem veľmi veľa a rada.

Aj váš nový singel „La Peregrina“ je v španielskom duchu a vychádza práve v tomto letnom období. Čakali ste s jeho vydaním zámerne?

Nie, nebol to úmysel. Jednoducho to tak vyšlo a ide o príjemnú náhodu.

Singel je inšpirovaný okrem iného aj Vašou vášňou k Latinskej Amerike. Čo nám o ňom ešte prezradíte?

La Peregrina v preklade znamená „pútnička“, teda žena, ktorá sa vydáva sama na púť, cestu. Je to moja autobiografická skladba, zachytávajúca obdobie, kedy som sa rozhodla kráčať vlastnou cestou, s vlastnými myšlienkami a názormi. Zložila som ju ešte pred odchodom do Južnej Ameriky, keď som ešte ani nevedela, že tam pôjdem, ale moje podvedomie to už tušilo. Znamená pre mňa veľmi veľa.

Verejnosť ste však zaujali už pred troma rokmi albumom Astrology. Odvtedy sa veľa zmenilo –  nielen po hudobnej stránke. Vanda dnes vyzerá ako celkom iná osoba…

Myslím, že moja tvorba je podstatne vyzretejšia, emočne sa toho u mňa udialo naozaj veľa. Za výsledok môjho, nazvem to ľudsko-umeleckého prerodu, mnohí považujú aj zmenu imidžu. Ale tú som podstúpila najmä kvôli mame. (smiech) Ešte pred dávnejšou cestou do Kolumbie sa totiž o mňa strachovala nielen ona, ale i zbytok rodiny. Vraveli mi, že ako blondínke na mňa ma v tejto zdanlivo nebezpečnej krajine číha veľa nebezpečenstiev a lepšie urobím, ak vycestujem ako brunetka. Pre kľud v rodine som sa nechala odfarbiť, ale musím priznať, že s tmavšou farbou vlasov som stotožnená oveľa viac. Vyskúšala som už rôzne odtiene, ale hnedej zrejme ostanem verná o čosi dlhšie.

Dajú sa vôbec albumy Introspective a Astrology porovnať? Majú nejaký spoločný prienik?

Môj najnovší album Introspective je určite osobnejší. Fanúšikom dávam možnosť preniknúť do úplnej hĺbky môjho vnútra a píšem nielen o zmene, ktorá ma počas posledných dvoch rokov zasiahla, ale tiež o duševnom vyzretí. Stalo sa mi v podstate nič a všetko zároveň. Ten, kto miloval a zažil tú pravú, osudovú lásku, ktorá vás miestami tak vysaje až to bolí, sa v mojich textoch určite nájde. Potrebovala som všetky pocity dostať von. Introspective je iný svojou súdržnosťou, konceptom a je skôr akustickým albumom. Má svoje temné aj veselé momenty, no hlavne je plný autentických pocitov a skúseností. Niet pochýb, že mnohých mojich fanúšikov určite prekvapí.

Album Introspective má za sebou malé klubové turné po Slovensku, v rámci ktorého stihol absolvovať až štyri krsty – v Nitre, Banskej Bystrici, v Košiciach a v Bratislave a má až štyroch krstných rodičov. Podľa čoho ste ich vyberali?

Rozhodla som sa, že „krstitelia“ by mali byť ľudia, ktorí reprezentujú 4 elementy hudobného priemyslu, a tak v Nitre to boli moji „kolegovia“ a kamaráti – speváčka Ria z USA s kolumbijskými koreňmi a fínsky hudobník Erik. Riu som stretla na hudobnom kempe v zahraničí a okamžite sme si padli do oka. Považujem ju za svoju spriaznenú dušu, inšpiráciu i výbornú priateľku. Krst pokračoval Banskou Bystricou, kde album krásnou zhodou náhod pokrstila moja menovkyňa, pani Vanda, ktorá sa o koncerte dozvedela v ten deň z lokálnych novín. V Košiciach prevzal úlohu krstného otca majiteľ podniku, ktorý sa mi priznal, že si album veľmi obľúbil. V Bratislave som mala česť privítať Karola Vosátka, ktorý je umelec síce iného žánru, no hudbu využíva vo svojej tvorbe. Karol pokrstil Introspective tabakom. Keď som ho oslovila, či by bol krstným otcom, spýtal sa ma na moju predstavu, čím sa bude krstiť. Pár sekúnd som premýšľala a potom sme takmer naraz povedali „tabak“. A bolo to spečatené.

Piesne tvoríte v anglickom a španielskom jazyku. Slovenčina zatiaľ chýba. Prečo?

Cítim to tak. Slovenčina je síce krásny jazyk, no svoje myšlienky a emócie oveľa ľahšie vyjadrím v cudzích jazykoch. Keď tak nad tým premýšľam, vždy vo mne driemala túžba písať po španielsky, ale chýbala mi
odvaha. Až to jeden deň prišlo a neviem s tým prestať. Dokonca najbližšie mám vo svojom hudobnom pláne vydať nový album španielskych skladieb, no to už trošku predbieham.

Je o vás známe, že písať texty a tvoriť hudbu dokážete vo viacerých štýloch. Máte medzi nimi svoj najobľúbenejší?

To je ťažká otázka, skôr by som okamžite vedela povedať, ktoré mi príliš blízke nie sú.

Kľudne buďte konkrétnejšia .. 

Tak napríklad house, tvrdý rock, metal.

V dohľadnej dobe vás čaká hneď niekoľko koncertov. Kde sa vo všeobecnosti cítite lepšie? Na veľkých pódiách alebo si väčšmi vychutnáte klubovú atmosféru?

Skúseností mám už za tie roky dosť a srdcu bližšie sú mi kluby. Moja hudba nie je masová, no mám verných fanúšikov, ktorých tváre sa na koncertoch pravidelne opakujú. Jedno veľmi silné vystúpenie som mala práve nedávno. Diváci sedeli v mojej tesnej blízkosti a viseli doslova na každej note, ktorú som zaspievala. Ten pocit a vedomie, že sa im moja tvorba páči, je obrovskou satisfakciou za všetku tú drinu. Dovolím si tvrdiť, že takto to vníma každý hudobník.

Keď už ste načrtli vašu tvorbu, kedy prichádzajú tie najlepšie nápady?

Raz sa stalo, že sa mi skladba od začiatku až do konca prisnila. Ale to bolo, žiaľ, iba raz. (smiech) Niekedy stačí moment a nápad je tu. Pred pár dňami som bola na koncerte izraelskej speváčky Noa, vôbec som nerozumela o čom spieva, ale zachytila som hebrejské slovo nápadne sa ponášajúce na jedno španielske a základ novej piesne bol na svete.

Mávate aj obdobia, kedy vám naopak nič nenapadá?

Samozrejme, niekedy trvajú aj pol roka. Ale neprepadám panike. Jednoducho si počkám, pretože viem, že TO príde. Radšej nevydám žiadnu pieseň, než by som mala urobiť niečo len pre to, aby to bolo. Rada robím veci pomalšie a kvalitne … veci, za ktorými si 100% stojím.

Vašou vášňou je okrem hudby aj cestovanie. A čo ďalšie záľuby?

Som vskutku kreatívny človek, baví ma fotografia, ale nie z pozície fotografa. Rada sa na fotografie pozerám, navštevujem vernisáže, vo voľnom čase aj divadlá. A som veľký zberateľ. V byte mám miesto holých bielych stien alebo tapety rôzne ústrižky a úžasné spomienky z mojich ciest. Za tie roky sa ich  nazbieralo požehnane. Na mojej stene nájdete letenky, lístky z vlakov, vstupenky na koncerty, fotografie, pohľadnice, odkazy, ústrižky z novín … skrátka, celý môj život.

Najnovší album Introspective je veľmi silný. Nebojíte sa, že váš ďalší album mu z hľadiska emócií a zážitkov nebude môcť konkurovať?

Nebojím sa, i keď je pravda, že takýto životný zlom človeka nepostretne každé dva-tri roky. Skôr som však otvorená pozitívnym emóciám. Svoj ďalší hudobný počin preto vidím ako oslavu života a jeho hodnôt, dokonca prezradím, že už viem aj jeho názov. A hoci sa nejaká, pre mňa azda najdôležitejšia etapa môjho doterajšieho života končí, je to vlastne dobré, pretože niečo nové tým začína.

VANDA – BIO

Slovenská speváčka a skladateľka Vanda tvorí vlastnú hudbu od 12tich rokov. Dnes je autorom vyše 200 skladieb a textov. Po niekoľkých rokoch fungovania v iných kapelách sa vydala v roku 2008 na sólovú dráhu. Momentálne vystupuje s hudobníkmi Marekom Wolfom (gitara), Matúšom Ferkom (piano) a Igorom „Ajdžim“ Sabom (bicie, perkusie).

Vanda skladá texty v angličtine a španielčine, nakoľko jej tvorba je ovplyvnená životom v USA a Argentíne. Cestuje rada a často, popri hudbe je to jej najväčšou vášňou. Kamkoľvek sa vyberie, jej hudba ide vždy s ňou, čo viedlo k niekoľkým medzinárodným spoluprácam, momentálne so speváčkou Riou.

Vandina hudba osciluje na pomedzí viacerých žánrov (pop, rock, folk, soul, alternatíva). Jej tvorba z uplynulých dvoch rokov je zachytená v najnovšom albume„Introspective”, na ktorom autorka preniká do úplnej hĺbky svojej osobnosti a píše o témach ako strach, strata viery a znovu-spoznávanie sa. Píše o zmene, ktorá ju zasiahla, o osobnom vyzretí, a táto zmena sa prejavuje aj v hudbe. Po prvýkrát Vanda vydáva aj skladby v španielčine.

Viac info:http://vandamusic.com/|www.facebook.com/music.vanda

Foto: ZDENKO HANOUT | Zdroj: SOUL FOR SHOW 2015

Miloš: Ja viem odpovedať na túto otázku. Lebo máme pocit, že takto to vždy fungovalo. Keď sa kapelám nazhromaždí dostatočné množstvo pesničiek, tak musia vydať album, aby uzatvorili nejakú kapitolu vo svojom živote, aby už nemuseli nonstop chodiť tie isté skladby opakovať do skúšobne. Zároveň je to aj taká slávnosť, aspoň ja to tak vnímam. Vydáva sa album, potom je krst a my máme z toho radosť. Aj Para už má šesť albumov, siedmy vydávajú, musíme sa aj my trošku snažiť. (Smiech.)

Bebe: Bola to skôr túžba vydávať album a k tomu sa pridávali pesničky, alebo to bolo ,,už máme dosť vymyslených pesničiek, môžeme ísť vydávať album“?

Viliam: Presne, bol to ten druhý variant. Neboli nakopené skladby, ale povedali sme si, že ideme vydávať album. Už bola tá doba, ako aj Miloš hovoril, že hráš dookola tie isté skladby a už je toho dosť. Ak sa k niečomu neprinútiš, to je ako v normálnom živote, tak to neurobíš. Musíš sa prinútiť a povedať si ,,idem to robiť“.

Bebe: Deadline je najväčšia inšpirácia!

Viliam: Svojim spôsobom hej.

Miloš: Áno, ale zase my nie sme ako niektoré kapely, ktoré sú vyslovene také, že si ,,zabeštelujú” priestor, o pol roka tam krstia, pomaly si vytlačia plagáty a ešte nemajú vymyslené pesničky. A to je fakt true story! Vtedy je ten deadline najväčšou inšpiráciou. U nás to tak nie je. My to posúvame, robíme to tak, že začneme jamovať vždy skladby, hráme a hráme, ,,paňáčkujeme si“ v skúšobni, vymýšľame a keď už príde ten moment – ,,Wow! To by sme mohli nahrať!” – tak to nahráme. Čiže deadline nie je úplne inšpirácia, ale skôr niečo čo nás núti viac pracovať. Dovtedy chodíme veľmi voľným tempom, raz za týždeň, dvakrát za týždeň. Najskôr sa hodinu rozprávame, potom chvíľku jamujeme. Ten deadline cítime ako potrebný, nie je to úplne inšpirácia, ale skôr také turbo – ,,Chalani pridajme, však nestíhame!”

Viliam: Na vysvetlenie nám môže poslúžiť fakt, že ten deadline sa neposunul raz, ale miliónkrát.

Miloš: Od toho je deadline deadlineom. (Smiech.)

Bebe: Pri novom albume sa obvykle naskytá otázka v čom je iný ako tie predošlé, mňa práve zaujíma v čom je rovnaký ako tie albumy predtým?

Miloš: Stále sme to my traja ako keby ten, povedal by som, základ.

Bebe: Slivka a Dalibor sa práve teraz urážajú. (Smiech.)

Pino: Dalibor to bude spracovávať, on to hneď vymaže.

Miloš: Stále je tam nadšenie. Ja nás považujem za mladú kapelu, kde sú samí nadšenci do hudby, my nie sme žiadni akademici. Stále je to „wuhuhú“ a ,,wuá“ – my sa z toho tešíme. Tým je práve rovnaký. Daniel Baláž si myslí, že v tých 90. rokoch sme boli ešte viac nespútaní, to nám hovoril, ale ja osobne to tak nevidím, že by sme sa nejako zmenili alebo zvážneli. Nie je to tak, že ,,však už máme svoje roky tak už poďme hrať veci vážne“. Hrávame v skúšobni a pokiaľ nás to baví, tak tú skladbu budeme hrať aj na budúcej skúške a prípadne ju nahráme na album.  

Viliam: Stále je prvoradá radosť z toho hrania. Keď vzniká tá skladba, je jedno či to bolo pred pätnástimi rokmi alebo je to teraz. Stále je to rovnaké.

Bebe: Dôležitá vec sa stala – pribrali ste nového člena. Mne sa zdá, že keď ste svojho času pribrali novú členku, Slivku, tak to tú tvorbu niekam posunulo. Napríklad ju to posunulo k tomu, že sa to stalo trošku pesničkovejším. Čo sa zmenilo tým, keď prišiel Stroon (Dalibor) do kapely?

Pino: Veľa ľudí čakalo, že prinesie nejakú temnotu, ale mne sa zdá, že skôr sa stal opak. On spudingovatel nejakým spôsobom a v podstate tak zapadol do tej kapely.

Miloš: Hádame sa ako so seberovným. (Smiech.)

Viliam: Tak ako hovorí Pino. Dalibor skôr spudingovatel ako keby priniesol toho svojho Stroona do kapely. Je to super. Zrazu tam patril. Hneď. Nedrásalo to nikomu uši ani srdce. Proste fungovalo to hneď.

Bebe: Jeho pozícia v kapele je rovnocenná aj v zmysle prinášania hudobných nápadov a ovplyvňovania celkového zvuku?

Miloš: Dokonca je to tak, že aj keď Pino a Slivka majú nejaké hudobné vzdelanie, tak on má aj konzervatórium, kde…

Bebe: Dáva mu to aj autoritu trošku teda?

Miloš: Svojim spôsobom hej, ale vždy tam prišiel potom niekto ako tvrdohlavý Miloš a povedal, že ,,hej, moment!“, ale ja ho v zásade rešpektujem. Keď povie, že tu má byť taká postupnosť a tuto taká, tak ho počúvam. Zapadol tam. Ani nevyčnieva, ani nie je menejcenný.

Viliam: Odkedy vznikla celá naša kapela, tak my sme boli v úvodzovkách takí komunisti. (Smiech.)

Miloš: Furt sme. Socialisti.

Viliam: No ešte lepšie. Každý si môže povedať, každý môže rozhodovať. Tak isto potom vzniká aj tá hudba. Každý môže do tej hudby dať to svoje a nikto ho neokríkne, že toto nie. U nás to tak nefunguje. Každý si hrá svoje a nejako to nájdeme – to, kde sa zhodneme všetci – to, čo sa nám páči všetkým.

Miloš: Ešte sme prišli na to, že keď sa mne napríklad nepáči niečo na skúške, naozaj, že strašne sa mi to nepáči, tak to vôbec neznamená, že sa mi to na tej budúce zase páčiť nebude.

Pino: A to je veľký posun u Miloša toto počuť. Pred dvomi rokmi by to ešte bolo nepredstaviteľné.

Miloš: Ale pi..!

Pino: Dobre, že to máme nahraté. (Smiech.)

Bebe: Dlho ste už spolu, že?

Pino: Asi dvadsať rokov.

Bebe: Mne sa to zdá neuveriteľne veľa. Zmenilo sa vo Vás niečo vo vnímaní hudby ako takej? Lebo pred tými dvadsiatimi rokmi tá hudba tvorila asi oveľa väčšiu časť toho dôležitého. Myslím si, že keď ste začínali, oveľa viac času ste trávili s hudbou. Čo sa zmenilo? V čom ste iní v súvislosti s hudbou? Aj s vašou aj celkovo.

Pino: Ja to mám trošku opačne, lebo ja mám takú prácu, že som čím ďalej, tým viac s hudbou. Mojou prácou je to, že počúvam denne novú hudbu.

Viliam: Dobrá otázka, fakt sa mi páči. Niekedy sme tomu obetovali od kupovania komba, na ktoré sme sa skladali a v rukách sme si ho doniesli dva-tri-štyri kilometre. Obetovali sme tomu všetko. Sledovali sme všetko, čo sa dalo poňať z hudby.

Miloš: Dávali sme si brigády na stavbe, aby sme si mohli kúpiť kombo.

Viliam: Teraz relatívne tiež sledujem hudbu, hlavne kvôli DJ-ingu. Miloš robí s hudobnými nástrojmi. Nejako nás to pohltilo. Ale asi trošku menej sledujeme hudbu a viac robíme svoju.

Pino: Mne sa zdá, že to, čo sme stále robili my a nebolo to naschvál – išli sme mimo toho prúdu. Keď sme začínali s kapelou, mali sme pocit, že nič také sa nehrá. Nie preto, že chceme hrať niečo iné, ale nám bolo prirodzené to, čo sme hrali my a trvalo to možno desať rokov, keď sa na nás všetci dívali, že ,,vy ste úplne mimo, čo to hráte“. Cítili sme sa čudne a teraz už tým, že nás viac ľudí pozná a my sme urobili viac albumov, už sme ako keby zapadli do tej scény. Už tam máme miesto.

Miloš: Potom by ale odpoveď na jeho otázku bolo nie to, ako sme sa my zmenili, ale ako my sme zmenili ľudí vo vnímaní našej hudby. (Smiech.)

Bebe: Takže nie ako sa zmenil váš pohľad na hudbu, ale ako sa zmenila hudba vďaka vám. Tak! (Smiech.) Apropo, keď už sme pri tom, predsa len, už sú na scéne o generáciu mladší muzikanti. Vedeli by ste vymenovať nejaké kapely, ktoré ste ovplyvnili natoľko, že keby ste vy nehrali to, čo hráte, že by aj oni hrali niečo iné?

Miloš: Asi ani nie. Fúha. Tiež dobrá otázka.

Pino: My nie sme asi taká klasická kapela, ktorá by mala svoju revival band. Neviem si to predstaviť.

Bebe: Vy ste vždy boli skôr na tej elektronickej scéne, aj keď na tomto novom albume je teda gitár tiež pomerne dosť…

Miloš: Nie, práve naopak. Na tomto nie.

Bebe: Počkaj, tak potom som sa stratil teraz, lebo minimálne jedna alebo dve pesničky sú tam také, kde som mal pocit, že gitary majú hlavné slovo.

Miloš: Áno, sú tam, je to pravda. Je tam gitara použitá, ale napríklad oproti predchádzajúcim albumom je tam gitary menej. Mávali sme stáleho člena – gitaristu. Teraz takého nijakého nemáme a miesto tej gitary je tam práve Daliborov vibrafón.

Viliam: Možno, že je to aj tým, že tie skladby sú iné. Na tých albumoch bolo viac gitár, ale tie skladby samé boli viac elektronickejšie.

Bebe: Dokonca mám pocit, že teraz ako keby aj toho popu tam bolo viacej. Ako keby ste sa nebáli ísť do nejakej jednoduchosti, ktorá ale nie je triviálna.

Miloš: My neovplyvňujeme to, že či my sa bojíme, že ,,chlapci, toto už je moc pop, týmto smerom už nepoďme“. Toto možno na skúške niekde Pino v hlave rieši, ale ja to tak nevnímam. Hráme, a keď si povieme, že toto je fasa – dnes sa nám to páči a zajtra keď sa nám to bude páčiť tiež, tak je to dobrá pesnička. Neriešime, či je to moc pop, či to nie je moc rock ´n roll. To, že či je to moc Bon Jovi, to si povieme. (Smiech.) Nebojíme sa pustiť nijakým smerom.

Bebe: Nie je to tak, že po tých dvadsiatich rokoch už je Puding pani Elvisovej nejaká značka, má nejaký obsah, niečo pre ľudí znamená? Nezohľadňujete už teraz pri tej tvorbe to, že tí fanúšikovia vedia, že PPE je ,,toto“? Zožerú vám aj ,, nie toto“ ešte pod tou istou značkou, chápete?

Miloš: My sme ohľadom obalu mali dosť veľkú diskusiu, lebo mne sa nepáčil. Ten návrh nebol dosť Puding. Nás to nevyjadruje, nikomu to nič nepovie, ale nakoniec ma prehlasovali. A som, akože, v pohode.

Pino: Vážne? (Smiech.)

Miloš: Viacero ľudí mi povedalo, že sa im páči, tak ja som si povedal, že nemôžem byť tvrdohlavý do nekonečna. Ale v tomto prípade som presne riešil to, že či je to dosť Puding. Čo sa hudby týka, tam nie. Tam je všetko v pohode. Toto z nás teraz ide. Často hovoríme, že to nie my hráme tú hudbu, ale sme iba akurát nejaké antény, okolo ktorých to beží a my to iba zahráme. My to iba zachytávame.

Bebe: Druhá vec je, že ste čoraz dospelejší…

Viliam: Mali by sme byť.

Miloš: Podľa občianskeho. (Smiech.)

Bebe: Mali by ste byť a aj mám pocit, že tematicky sa dostávajú do tých textov veci, čo žijete. Je vašim zámerom byť v tej hudbe trochu osobnejší? Dostať tam to, čo naozaj žijete? Aj textovo napríklad.

Viliam: To sme robili vždy. Od prvého albumu až po posledný. Vždy to bolo veľmi osobné. Sú tam spomenutí kamoši doslova aj menom. Texty sú špeciálne vždy o tom, kde sme práve vtedy, v tej dobe.

Miloš: Tým pádom zároveň potvrdzuješ, čo sa pýtal Bebe. Akoby dospievame alebo starneme v tom zmysle, že už nemáme texty úplne ako ,,my hráme stereo hudbu, my hráme stereo hudbu!“. Na najnovšom štvrtom albume máme texty, z môjho pohľadu, najvyspelejšie.

Viliam: Aké sú naše texty v danej dobe, presne takí vtedy sme.

Bebe: Je to tak, že kto čo spieva, to si aj píše?

Miloš: Nie, lebo väčšinou spieva Slivka a z tretiny Pino. Texty píšeme viac-menej spoločne.

Bebe: Myslím, že to ,,sísíčko“ je taký celkom epický, komplikovaný, zaujímavo rýmovaný text a chcem vedieť, či naozaj to bolo tak, že každý z vás dal jednu lajnu? Neviem si to celkom predstaviť.

Pino: Tie skladby vznikajú tak, že Slivka si vymyslí ako keby anglickú hatlaninu, nemá to žiaden význam a my potom chytáme z tej atmošky skladby – o čom asi by to mohlo byť. Zo Sisisi bolo cítiť napätie. Bolo cítiť, že je to o nej, že sa jej niečo deje. Väčšinou dáme nejakú spoločnú tému o čom by to malo byť a potom sa to cizeluje. Mali sme obdobia, kedy sme sa len schádzali a sedeli. Písali sme texty.

Miloš: Normálne sme si sadli – pero, papier – púšťali sme si tie anglické hatlaniny a triafali tak, aby tam sedeli dĺžne. A to nebolo jednoduché, aby to dávalo zmysel. Nemôžeš zaspievať slovo záhrada ako zahrada alebo zahradá. A zároveň to musí mať zmysel. Možno aj preto sú tieto texty také, lebo sme im venovali najviac času.

Viliam: Dobrý freelancer by povedal, že to bol hustý brainstorming. (Smiech.) Treba povedať, že chlapci (Miloš s Pinom) potiahli tento album, sedeli nad tým najviac. Texty sú pekné. Ale pridávali aj Dalibor aj Slivka. Keď niekto prišiel, dvere boli otvorené stále. Prijali sme vetičku po vetičke, aj tému. Posunuli sme to ďalej.

Bebe: Je pre vás čoraz ťažšie napríklad preto, že máte svoje súkromné životy a súkromné práce, dávať tej kapele to, čo vyžaduje?

Pino: Slivka má dieťa a my sme jej umožnili viacej sa venovať rodine, ale zároveň sa na albume podieľala full time. Koľko mohla, toľko dala. A my ostatní sme to tiež nezanedbali. Nechodíme do krčmy, skôr, aspoň ja, chodím do skúšobne. Časovo to zlaďujeme celkom v pohode.

Bebe: Ktorú časť prípravy štvrtého albumu máte (každý z vás) najradšej? Lebo najskôr sa to celé vymýšľa, potom sa tomu dáva tvar, potom sa to nahrá, potom sa to mixuje a potom sa to ešte musí celé zmastrovať. Ja som bol uprostred takéhoto procesu iba raz, ale každá z tých fáz je trošku o niečom inom.

Miloš: U nás je to presne tak, že najskôr chodíme do skúšobne a iba jamujeme, jamujeme a ak sa nám niektorý jam za štyri hodiny bezbrehého hrania zapáči, tak si to nahráme na diktafónik. Následne to opakujeme, vymyslíme si tú hatlaninu, ideme do štúdia, kde to nahráme, vrátime sa sem, tu všetky tie nepresné kopáky opravujeme a striháme veľké časti. Potom vymýšľame ďalšie texty, ideme s tým do ďalšieho štúdia, kde sa to, ako hovoríš, mixuje, mastruje a potom ideme na koncert. Časovo je to veľmi náročný proces. Nám to trvalo dva roky.

Bebe: Fakt to bolo tak, že od toho kick off-u zbierania materiálu, to boli dva roky?

Viliam: Minimálne.

Miloš: Hej. Ja som si najviac užíval čas, kedy sa vymýšľali texty a potom, to je asi iba týždeň staré, keď už je to hotovo. (Smiech.) A samozrejme mám strašne rád koncerty, lebo to je zas úplne niečo iné.

Viliam: Ja mám rád každú časť. Ale ten úplný začiatok, keď sa len zjaví ten riff – to je pre mňa úplne najväčšia energia.

Pino: Toto máme asi všetci spoločné, že nás baví vymýšľať tie skladby. Je to zábava. Tento album je náš suverénne najdrahší. Doteraz sme nahrávali všetko u nás v skúšobni, teraz sme to išli nahrávať do štúdia Lavagance. Mixovali sme to. Chceli sme sa posunúť ďalej.

Miloš: Je to počuť aj na zvuku.

Pino: Stále chceme robiť niečo inak, aby sme sa neopakovali. Pre mňa osobne to bolo trošku ťažké v tom, dať naše skladby niekomu inému. Bol som zvyknutý, že my sme si robili všetko a mal som tú stopercentnú kontrolu. A teraz, keď sme chceli pridať kláves k nejakej skladbe, tak sme museli písať mail a počkať, kým sa to tam dostane, až potom si to vypočuť. Trošku bol frustrujúci ten pocit odovzdať to niekomu inému.

Bebe: V ktorom momente ste to odovzdali? Mixáž už robil niekto iný?

Viliam: Mixáž a mastrovanie robil niekto iný. Ale posunulo sa to o hodne ďalej. Keď porovnávam naše pôvodné mixy s tým, čo máme teraz, výsledok je neporovnateľný. Hlavne zvukovo.

Bebe: Mne sa zdá, že čím ide ďalej tá príprava albumu, tým sú tie veci abstraktnejšie a oveľa ťažšie sa dá dohodnúť, ako vlastne to má byť. Ako prebieha táto komunikácia u vás o tak abstraktnej veci ako je hudba? Aký to má mať zvuk?

Miloš: Z môjho pohľadu je to tak, že v procese, keď niečo vymýšľame a nahrávame prvé ,,taky“, musí tam byť zachytený duch tej skladby, kedy vieme, že tá skladba je položená napríklad na klávesovom rife rn-tn-tn-tn-tn, a keď do toho nabalíme vibrafóny, bicie, spevy, gitary, bas gitary a synťákové plochy, tak zrazu zistíme po niekoľkom raze, čo to počúvame, že ten pôvodný drive, ktorý z toho išiel, už je zrazu preč. Je to niečo iné. Uvedomili sme si to a už len treba zistiť, či je to dobré alebo je to zlé. Podľa toho to riešime ďalej. Na predchádzajúcich albumoch sme dokonca ani ten úplne prapôvodný rif nepoužili a skladbu sme postavili na novom rife.

Viliam: Hopa-hopa je presne taká pesnička. Bola to úplne iná skladba, kľudnejšia, a zrazu sa postavila úplne iná skladba. Zrazu to bola pieseň s rapom, s obrovským refrénom.

Bebe: Vy už oveľa menej rapujete, chalani, čo sa stalo?

Viliam: No nič, veľa raperov je, no. (Smiech.)

Bebe: Narástla konkurencia, hej?

Pino: Bol to zámer v tom, aby bol ten album aj trochu iný. Nechceme sa opakovať, chceme sa vyvíjať. Tento album je viac o melódiách, harmóniách a rap je predsa len ,,iba“ rytmická záležitosť.

Miloš: Na prvých troch albumoch sme mali ten čas, odkedy si človek album pustil, až kým to skončilo, zaplnený nejakým zvukom. Pesničky sme mali prepojené.

Viliam: Nepredávame ticho.

Miloš: Toto je náš prvý album, kde jedna pesnička skončí, ostane dve sekundy ticho a začne sa ďalšia.

Pino: My sme stále mali potrebu urobiť živý album, lebo je to oveľa jednoduchšie. Nacvičíš to v skúšobni, ideš do štúdia, nahráš to a je to hotové. Predtým sme to stále robili tak, ako Miloš vravel, vymysleli sme skladbu a strašne dlho sme na nej robili. Od pôvodnej myšlienky sme nakoniec upustili.

Miloš: Áno. Tu aj ten deadline slúži na to, že si už nemôžeš do nekonečna hovoriť ,,však ešte toto zmením a ešte toto zmením“. Keď na niečom pracuješ rok, tak už sa ti to opočúva a stačí, že tam vymyslíš nejakú novú gitarku a máš pocit, že to krásne ožilo. Možno, ak by si to pustil poslucháčovi, či už s tou gitarkou či bez nej, zdalo by sa mu to úplne rovnaké, žiaden posun by tam nenastal.

Bebe: Vydáte album a bude turné. Do akej miery bude rovnaké to, čo potom ľudia dostanú na koncertných pódiách ako to na tom albume?

Pino: Myslím si, že bude výhoda toho albumu práve to, že je taký živý. Bolo tam oveľa menej postprodukcie ako doteraz. Nepridávali sme ani strašne veľa nových zvukov. Dúfam, že ho budeme môcť hrať bez nejakých dodatočných samplov a budeme môcť naživo variovať na koncerte. Budeme mať možno aj dlhšie verzie tých skladieb.

Viliam: To bolo aj pri tých albumoch predtým. Tie koncertné verzie sa trošku utriasajú. Chvíľu to hráme, potom sa to celé doladí. Chvíľu to trvá. Aj rok možno.

Miloš: Ten album by bol ďaleko lepší, keby sme ho nahrávali rok po tom, čo už ho koncertujeme. Tam už sú tie dynamické pasáže, kedy treba pridať, aby tá pasáž, ktorá prichádza, lepšie vyznela. Keď prídeme do štúdia iba s tým, že vieme približne čo s tým (G-čko, D-čko), odohráme to, čo najkvalitnejšie, ale nie je tam možno ten hudobnícky feeling, lebo zase nie sme úplne dobrí hráči.

Bebe: Ale museli ste sa zlepšiť za tých dvadsať rokov. (Smiech.)

Miloš: Tak to asi hej. Ja som sa za tých posledných dvadsať rokov trošičku zlepšil. Trošičku.

Pino: Ja mám pocit, že človek má dané pokiaľ sa dokáže zlepšiť. Niečo si nadrieš v mladosti a potom už držíš tú latku.

Bebe: Songwriting je dôležitý, ale určite je čoraz dôležitejší zvuk. Aj pesnička zo sedemnásteho storočia môže znieť dobre, keď ju zahráš na nejakých súčasných nástrojoch. Premýšľali ste o tom, aký zvuk je ten správny, pravý?

Viliam: Nie je to cielené, že napríklad tento zvuk skladby je dobrý, tak ho berieme. Nie. Ovplyvňuje nás nová hudba, nový sound, tomu sa nedá vyhnúť.

Bebe: Ja mám skôr ten pocit, že trendspotting a snaha viesť sa na vlnách, nie je to vaše. Aj keď to rešpektujete a vnímate, skôr od toho máte odstup. Módne pozlátkové hranie nikdy nebol váš svet.

Viliam: Je to presne tak. Basová pasca je presne taká skladba, čo to vysvetľuje, lebo aj sa to tak schválne volá. To nové nás ovplyvní, ale nie zas až tak, aby sme od toho nemali odstup.

Pino: Ale to je skôr náhoda, lebo inšpiráciou k Basovej pasci bol ten penový výrobok, ktorý sa v štúdiách dáva do rohov.

Bebe: Aha, ja som to okamžite čítal ako hudobný žáner.

Pino: Je to aj to aj to, samozrejme. Je to nejaké pokapčané.

Bebe: V ktorej pesničke sú také tie steel drumy?

Pino: Mezopotámia.

Bebe: Áno. Hovoril som si, že ten singel Jamieho xx je tiež taký. Bola/ nebola to inšpirácia?

Pino: My sme si kúpili elektronické bicie a tam ten zvuk je jednoducho už nainštalovaný. Keď sme si prechádzali tie zvuky, tak sme si hovorili, že ,,wuaw, to je pekný zvuk“. A potom o pár týždňov vyšiel Jamie xx s tým zvukom a ja som hovoril chalanom, že ,,chalani, to, čo my sme vymysleli, je momentálne veľmi trendy!“ (Smiech.) To sú náhody.

Viliam: My sme boli vždy najväčší hipsteri.

Bene: Hudba je emócia. Aká emócia chcete, aby ostala vo vašich poslucháčoch po tom, keď si oni vypočujú celý ten album?

Miloš: Ja by som bol najradšej, ak by si to pustili znova.

Pino: Ja viem presne. Pre mňa umenie, lebo všetko, čo sa ho týka, má povznášať ducha. Človek má zlý deň, uvidí peknú vec a zrazu sa cíti lepšie. Pre mňa aj tá naša hudba je o tom povznášaní ducha a vyvolávaní dobrých pocitov. Nikdy sme nerobili nijakú temnú hudbu. Asi aj kvôli tomu, lebo sa nechceme motať v tých temných emóciách. Skôr chceme zlepšovať deň človeka.

Viliam: Najviac by som chcel, aby pri tom vedeli, čo všetko sme do toho my dali. Celú tú emóciu, čo ja mám, nech majú aj oni. Ale to sa nedá. Keď si vypočuješ nejaký dobrý album, či máš dobrý deň alebo zlý, aj v dobrom ti to pomôže aj v zlom.

Miloš: Takže môžeme to uzavrieť. V dobrom aj v zlom. Amen. (Smiech.)

Pino: Ale ja to poznám, lebo keď si vypočujem, dajme tomu, dobrú temnú skladbu, viem presne čo mi to dá, ale keď si vypočujem dobrú skladbu s nádejou, ktorá ma niekde ťahá – forever young – cítim sa ako šestnásťročný. A ten pocit hľadám.

Bebe: Myslím, že sa vám ho aj darí nachádzať, aj sa vám ho darí cez tú hudbu aj posielať.

Miloš: Ďakujeme.

„Digitálne formáty sú dobrá vec, no mať v rukách hmotný album je pre mňa obzvlášť dôležité“

V špeciálnej kompilácii DVD a CD vychádza koncert stálice českej populárnej hudby Petra Koláře. Netradičné nedávne akustické vystúpenie populárneho speváka na pražskom Žofíně bolo plné energie a prekvapilo úžasnou atmosféru. Tú na radosť fanúšikov uchoval nielen filmový záznam, ale i CD. Jedinečný večer ešte jedinečnejšieho interpreta si tak môžu vychutnať ako špeciálny darček i fanúšikovia.

 „Mrzí ma, že Petr vypadol z nominácie na Českého slavíka, pretože je to veľký spevák,“ prezradil počas nedávneho ceremoniálu odovzdávania hudobných cien Karel Gott. Petr skončil nakoniec na ôsmom mieste, čo ale vôbec nie je zlé. A tak sme rozhovor s ním začali práve touto témou.

Okolo odovzdávania Slavíka je vždy veľa rečí. Aký máte na túto súťaž názor vy?

Áno, to máte pravdu, ale môj názor zostáva rokmi nezmenený. Ide o anketu, v ktorej hlasujú fanúšikovia. A ja osobne robím muziku pre ľudí. Keď niekomu stojí za to poslať mi hlas, som veľmi rád. Môžeme hovoriť o tom, že táto anketa nikdy nemusela vzniknúť. Môžeme hovoriť o tom, že sa môže čoskoro zrušiť. Čo sa ale odškriepiť nedá je fakt, že je merítkom popularity. A pre interpreta tiež odmenou za celoročnú prácu. Ja osobne by som ju určite nezrušil.

Takže veríte tomu, že možnosti podvodu sú veľmi prísne strážené?

Pokiaľ viem, falšovanie nie je možné. Z jedného mobilu je možné poslať iba jeden hlas. Samozrejme, človek si môže kúpiť milión mobilov alebo milión kariet, no popravde, veríte tomu? Otázne je, ako to v minulosti prebiehalo s tými povestnými korešponďákmi. Ja som ale človek hľadajúci vždy skôr pozitívnu stránku veci. Preto verím tomu, že s hlasmi sa nemanipuluje.

Tento rok ste v súťaži skončili na ôsmom mieste. Ste s týmto umiestnením spokojný?

Som. Uplynulú sezónu, vlastne už dva a pol roka, som nevydal žiadny album a dva roky som nevystupoval ani v muzikáli. Nebol som teda na očiach verejnosti. Hoci sme s kapelou obišli celú republiku, na vyššie umiestnenie to bolo predsa len málo. Keby sme dosku vydali, bolo by to zrejme inak. Zo svojho umiestnenia sa napriek tomu úprimne teším … veď ľudia na mňa nezabudli a poslali mi hlas, za čo som im nesmierne vďačný.

Takže si myslíte, že vaši kolegovia, ktorí vydali album, mali istú výhodu?

Je to tak. Či už sa rozpráva o albume alebo o konkrétnej kauze, spevákovi to len a len pomôže. Keď sa o ňom píše alebo hovorí, ostatní si naňho určite spomenú. Ako Karel Gott vravieva, a má to od Franka Sinatru,: „Je vlastne úplne jedno, čo o vás píšu, hlavné je, že napíšu správne vaše meno.“ (smiech)

Na Slávikovi ste boli už päťkrát na druhom mieste, na prvé ste nikdy nedosiahli. Máte tieto ambície?

Ambícií a túžob mám nespočetne veľa. Stále po niečom túžim. Ako ste už povedali, počas posledných desiatich rokov som bol v súťaži päť razy druhý – za Karlom Gottom. No v zásade ide o príjemné zistenie. Je lepšie byť druhým, pretože to vysnívané prvé miesto je ešte stále pred vami a motivuje vás k progresu. Teší ma, že som na špičke mohol byť pomerne dlho. A pochopiteľne, rád sa tam zas vrátim! (smiech)

Vráťme sa späť k vášmu novému, kombinovanému albumu. Vydávate DVD a CD so záznamom aprílového koncertu na Žofíně. Netajíte sa tým, že Žofín je pre vás magické miesto. Čím?

Viete, ja si veľmi rád stanovujem zdanlivo nedosiahnuteľné ciele. Zistil som, že na Žofíně veľa podobných koncertov zatiaľ nebolo – buď sa tam hral jazz, soul alebo klasika, takže som to chcel zmeniť. Bavilo ma to! Bolo zaujímavé sledovať a byť v napätí, či sa to všetko napokon podarí zrealizovať. A podarilo! Na môj koncert prišli i ľudia, ktorí na Žofín bežne nechodievajú. Chcel som im ukázať, že ide o krásny dom s nezameniteľnou históriou. Na DVD je to vidieť i počuť. Myslím, že sa nám to podarilo výborne zachytiť. Koncert bol skvele ozvučený, nasvietený a perfektná bola i výzdoba. Z nahrávky sála nekonečná energia a veselá nálada. Tento album sa hodí aj k Vianociam, kedy sa človek aspoň na chvíľu zastaví. Celý rok beháte, ale okolo Vianoc by mal všetok zhon aspoň na chvíľku utíchnuť. A prečo si nevychutnať napríklad pohodový koncert na Žofíně?

Od začiatku ste plánovali komplet DVD a CD?

Áno, i keď priestor na CD i DVD býva trochu obmedzený, kvôli čomu sa sem celý koncert nezmestil. To najpodstatnejšie tu ale nájdete! Atmosféra ostala nezmenená, a to je dôležité. Ale späť k vašej otázke: od začiatku bol snímaný nielen obraz, ale i zvuk. DVD tak sprevádza CD. Nie každý má predsa v aute DVD prehrávač. (smiech)

Na koncerte ste prekvapili akustickou verziou skladieb, čo nerobíte často…

Občasnú transformáciu elektroniky do akustických vôd mám rád. V takomto prípade musíte všetko zahrať dokonale, pretože v akustickej podobe bývajú chyby oveľa zreteľnejšie. Pre nás je to ale o to väčšia výzva. Piesne, ktoré hráme s kapelou, sme prearanžovali, na koncert som si pozval i sláčikové kvarteto a Ondru Klímka. On je multiinštrumentalista, ktorý dokáže zahrať na akýkoľvek hudobný nástroj. Je krásne, ak vec, na ktorú ste si v určitej podobe už zvykli, zrazu vyzerá inak. Po zmene aranžmánu je to síce stále tá istá pesnička, ale v inom šate. To sa týka skoro všetkých vecí na novom DVD.

Koľko vám to dalo práce?

Veľa. S každou piesňou sme sa dôkladne pohrali, menili jej aranžmán – čo sa nástrojov, farby i tempa týka. Rovnako to potom vyzeralo aj v skúšobni. Výsledok však stojí za to. Pesničky znejú výborne, i keď trošku inak.

Bolo vyraďovanie piesní, ktoré sa nezmestili na DVD a CD, bolestivé?

To teda áno! Ale i to sa občas stáva. Vyraďoval som ich ja, a to naozaj s ťažkým srdcom. Našťastie sa to týkalo iba dvoch – troch piesní.

Dozerali ste aj na obrazovú kvalitu DVD?

Dozeral. Každé natáčanie býva v mnohom závislé od peňazí. K dispozícii máte stanovený rozpočet a musíte sa doň zmestiť. Vzhľadom na ten náš dopadol výsledok k maximálnej spokojnosti.

Koľko kamier a žeriavov vám dovolil?

Šesť kamier plus nejaké na javisku, a jeden žeriav. Nie je to veľa. Veľkú úlohu zohráva aj strih. Strihá sa tak rôzne na muzikantov, do publika a podobne. Stručne povedané – čo nie je zachytené kamerami, dotiahne sa strihom. Ale pekne a s citom bez toho, aby to ubralo na atmosfére koncertného večera.

Album má doslova honosný obal. Asi vám na ňom poriadne záležalo…

To určite! Ľudia najskôr vidia obal a až potom si vypočujú album. Súhlasím s tvrdením, že obal predáva, preto na každý jeden tak dbám. Je dobré poradiť sa s ľuďmi, ktorí sú nezaujatí. Booklet a jeho spracovanie je predovšetkým kolektívna práca. Tento je skutočne krásny, sú na ňom fotografie z koncertov, rôzne zaujímavé informácie, aj grafika má svoju úroveň. Je to dôležité voči tým, ktorí si album kúpia. Celý album vnímam ako artefakt. Nuly a jednotky, empétrojky a ďalšie digitálne formáty sú síce dobrá vec, ale mať v ruke krásny, hmotný predmet je niečo celkom iné. A pre mňa obzvlášť dôležité.

ZDROJ: SUPRAPHON 2015

]]> https://galimatias.sk/petr-kolar-o-cd-a-dvd-live-na-zofine/feed/ 0 https://galimatias.sk/vaclav-neckar-o-prvom-vianocnom-albume-mezi-svymi-verim-ze-moji-anjeli-bdeju-a-ustavicne-na-mna-davaju-pozor/ https://galimatias.sk/vaclav-neckar-o-prvom-vianocnom-albume-mezi-svymi-verim-ze-moji-anjeli-bdeju-a-ustavicne-na-mna-davaju-pozor/#comments Wed, 14 Jan 2015 15:49:35 +0000 http://galimatias.sk/?p=2818 Read more →