Prinášame vám rozhovor s talentovaným spisovateľom Miroslavom Detkom. S Mirom sme sa porozprávali o tom, aké bolo jeho detstvo, keď sa venoval karate, neskôr aj boxu ako tvrdí, umeniu tanca. Ale aj o tom, ako sa dostal k písaniu kníh a o čom sú jeho knihy… 

Ako malý si sa venoval karate a neskôr v roku 2006 boxu, čo ti priniesli do života?

Karate je úžasné, pokiaľ má človek čo i len trochu pootvorené srdce a je vnímavý, môže ho karate naplniť úctou, láskou a pokorou k životu a ľuďom. Box mi dal bojovnosť a naučil ma tancovať. Áno, box je umenie tanca.

Ako 14 ročný si vyhral neoficiálne Majstrovstvá sveta v karate? Spomínaš si na momenty ktoré si v tej dobe prežíval?

Bolo to samozrejme krásne, celé obdobie strávene v športe bolo nádherné. Každý deň drieš, makáš a nakoniec celá tvoja snaha padne na úrodnú pôdu. Keď ostatné decká boli na kúpalisku, alebo na výletoch, ja som stepoval v telocviční celé detstvo. No neľutujem ani jeden deň trávený športom.

Dozvedeli sme sa, že popri tom ako si sa v 2006 začal venovať boxu si začal aj písať? Čo Ťa k tomu priviedlo?

Poznáš to keď ti šepká vnútorný hlas a navádza ťa na niečo neznáme, vzrušujúce. Pokiaľ ho neposlúchneš tak sa dá do kriku, len aby ťa niekam posunul. To bol aj môj prípad, nevedel som do čoho idem, ale cítil som, že táto nová výzva ma napĺňa šťastím.

V roku 2009 si sa dal na štúdium psychológie, ktoré si vraj zanechal. Prečo si sa chcel vydať práve týmto smerom a študovať psychológiu?

Psychológia ma bavila odjakživa a študovať ju so sebou prinášalo množstvo iných zaujímavých odborov. Prestali ma však lákať všetky povinnosti s tým súvisiace, termíny skúšok atď., som hrozne lenivý (keď chcem) a už od strednej neurobím nič čo “musím”. Takže moje štúdium je dnes založené čisto na tom čo chcem ja, čítam, učím sa a spoznávam iba to na čo mám momentálne chuť 😀 .

V tom istom roku vznikla aj tvoja prvá zbierka básní, Pri vedomí? Ako sa s odstupom času pozeráš na vydanie tejto zbierky, spravil, resp. napísal by si niečo ináč ako tomu bolo vtedy?

Zbierka bola takým váhavým skokom do tmy. Dovtedy som svoje myšlienkove pochody a city skrýval a zrazu som sa odhodlal ukázať ich verejnosti a podeliť sa o ne s ľuďmi. Myslím, že táto zbierka bola dosť dôležitým krokom v mojej ďalšej literárnej činnosti.

V priebehu rokov si vydal niekoľko kníh, údajne si ich vydanie robil svojpomocne, resp. na vlastné náklady. Boli to knihy ako „Všetci sú anjeli“, čo je vlastne román zo študentského života v Bratislave, „Tak káže Karma“, alebo zbierka „Vaše dielo“. Čo všetko si musel preskákať, kým Ti tieto knihy mohli vyjsť?

Chce to vydržať, tak ako pri každej inej činnosti, ktorú plánujete robiť naplno. Nikoho totižto spočiatku nezaujíma, koľko ste do čoho dali energie, času a myšlienok. Pokiaľ chce človek uspieť, musí vytrvať dlhý čas, aby sa o ňom čitatelia dozvedeli a videli, že to chce robiť skutočne celým svojim srdcom a venovať sa tomu najlepšie ako vie. Viem, že ak tvorím zo srdca, tak výsledok príde zaručene, nemusím sa naň sústrediť.

Kde si čerpal inšpiráciu na písanie?

Som boží nástroj a toto vedomie obsahuje nekonečné množstvo inšpirácie. To On sa stará o všetko v mojom živote, počnúc nádychom či tepom srdca. Celkom istotne sa postará aj o inšpiráciu.

Poslednou knihou bola kniha vydaná vydavateľstvom HladoHlas – „Pán Šťastie“. Čo by si nám prezradil o tejto knihe?

Pán Šťastie je pre mňa niečím novým. Je to kniha nasiaknutá humorom vo vážnych situáciách, nadhľadom, hľadaním seba samého, ale aj dynamickým dejom a nečakanými zvratmi. Myslím, že v takomto štýle písania som sa našiel. Ľudia majú totižto dosť svojich problémov, nepotrebujú čítať ešte aj o problémoch niekoho druhého. Potrebujú si vytvoriť nadhľad nad svojou drámou, spoznať nový uhoľ pohľadu, s akým sa dá na život pozerať. A humor je podľa mňa najlepší recept.

Tvoje knihy sú zaujímavou tvorbou, z recenzií na internete dostávaš veľa pozitívnych ohlasov ľudia hovoria že tvoje knihy sú písané jednoducho ako ľahšie čítanie, ale za to veľmi pútavo a od kníh sa nevedia odtrhnúť. Knihy o živote, čítanie, ktoré vie prinášať poučenie a otvoriť oči, že nie je všetko v živote len o materiálnych hodnotách, veľkom egu, ale aj o pokore, láske a spoznaní samého seba. Prinášajú poučenie pre ľudí. Je to pre teba do veľkej miery zaiste zadosťučinením. Čo bolo pre Teba prvým impulzom vydať sa práve týmto smerom a písať takýto žáner kníh?

Ako som už hovoril, myslím si, že ľudstvo prišlo do doby, kedy všetko na čom sme doteraz lipli stratilo význam. Ego potrebuje jesť stále viac a viac a my zisťujeme, že to čo nás kedysi uspokojilo na veľa rokov nás dnes nedokáže utíšiť do takej miery ako predtým. Obraciame sa do svojho vnútra a pýtame sa či je zmyslom človeka iba trpieť. Ak sa však spýtate kto je to ten čo trpí, koho bolí táto situácia, po čase zistíte, že je to to isté ja, ktoré ju vymyslelo. Že si kopete do lopty a naháňate sa za ňou, hoci vám to nikto nekáže. Staviate steny a hlavou do nich narážate a vzápätí sa rozčuľujete aký somár to tam postavil 😀 .  No a práve tu začína moja tvorba, uvedomiť si, že práve toto malé ja je samé sebe zlodejom, sudcom aj katom zároveň.

Spisovateľ asi má nejakú „múzu“ alebo vzor, ktorý Ťa inšpiruje. Kto alebo čo teba inšpiruje?

Nazvi to ako chceš, Boh, Láska, Vesmír, Prázdnota, Ne-myseľ. Ak raz prídeš “Tam”, tak zistíš čo je mojou inšpiráciou, pretože ani jedno limitované slovo nemôže popísať večnosť, ktorou vo svojej podstate sme všetci, len o tom netušíme.

Čo by si odkázal mladým začínajúcim spisovateľom? Resp. karatistom  ?

Nech si menej lámu hlavu nad tým ako na to a viac dôverujú životu.

A na záver, máš nejakú obľúbenú knihu, ku ktorej sa rád vraciaš?

Rozum do vrecka 😀 .