Pravdivé, desivé svedectvo člena sonderkomanda v tábore smrti v Osvienčime?
Úryvok: „ Volám sa Shlomo Venezia a narodil som sa 29. Decembra 1923 v Solúne v Grécku. Moja rodina musela opustiť Španielsko vo chvíli, keď odtadiaľ boli vyhnaný židia, ale ešte predtým, než sa usadili v Grécku, prešli moji predkovia do Talianska. Preto sa volám Venezia. Židia ktorý vtedy prichádzali z španielska, nemávali priezviska, ale volali sa napríklad Izák syn Šalamúna. Po príchode do Talianska si vybrali priezvisko podľa mesta v ktorom sa usadili, preto sa veľa židovský rodín volá podľa miest. V našom prípade to umožnilo ponechať si i talianske občianstvo.“
Je to vôbec možné? Zamyslí sa človek pri čítaní tejto knihy. Dôverná spoveď Sholma Veneziu o zverstvách v Osvienčime. Sholmo Venezia bol žid s talianskymi a španielskymi koreňmi, ktorý žil v Grécku a následne vo veku 21 rokov bol deportovaný z gréckej Solúne do tábora v smrti v Poľskom Osvienčime. Už od začiatku knihy je táto spoveď redaktorke Béatrice Prasquierovej nanajvýš pútavá a strhujúca aj vzhľadom že ide o tak ťažkú tematiku akou holokaust bol, respektíve je. Redaktorka viedla rozhovor so Sholmom zodpovedne aby čitateľ neprišiel o to čo má tento rozhovor priniesť. Sholmo Venezia rozpráva úplne otvorene o zverstvách ktoré boli v tej dobe páchané na židoch. Opisuje transport z gréckej Solúne s celou rodinou, Jeho príchod do Osvienčimu, to ako prebiehala selekcia už pri príchode do tábora. Do Osvienčimu pricestoval so sestrami a matkou, ktoré boli ihneď „oslobodené“ cez komín, ako mu to povedal jeden z členov. Až neskôr pochopil ako to myslel. Sholmo Venezia sa dostal do židovského sonderkomanda, ktoré pracovalo v plynových komorách, mali na starosti chod krematórií. Do podrobna opisuje svoju prácu v tejto mašinérii smrti. Práca v plynových komorách bola neuveriteľné krutá. Ľudia v domnení že ide len o dezinfekciu putovali na smrť. Členovia sonderkomanda kázali židom vyzliekať sa a uložiť si svoje veci na miesto, dokonca aj zviazať topánky šnúrkami dohromady aby vyvolali dojem, že ide naozaj len o dezinfekciu. Následne postupovali na „sprchu“ smrti. Opisuje aj to akou krutou smrťou zomierali ľudia v plynových komorách, ako prebiehalo čistenie plynových komôr po usmrtení – vypratanie plynových komôr, vyčistenie, vybielenie a príprava na ďalší transport. Sholmo Venezia opisuje aj koniec Osvienčimu, rozoberanie plynových komôr a krematórií, svoje oslobodenie spod tejto krutej reality. Tábor opúšťali tisícky zajatcov, na ďalšom pochode do pracovných táborov v Európe, počas ktorého tiež prichádzali o životy. V tej dobe mali byť členovia sonderkomanda tak isto poslaní na smrť aby nemohli rozprávať o tom čo robili v Osvienčime. Sholmo Venezia sa však ako člen komanda pridal na pochod, čo už počas pochodu nepriznal pridal k ostatným a tak sa zachránil pred smrťou.
Kniha je fascinujúcim svedectvom, ktoré nemôže ostať zamlčané. V pekle plynových komôr nie je ľahké čítanie, no zaujme nejedného človeka, aj toho ktorý prvý kráť drží v ruke knihu s takouto tematikou. Dá sa prečítať na jeden dych, človek by až neveril, že tieto zverstvá mohli byť naozaj páchané… A oni boli.
Môže slúžiť ako zdvihnutý varovný prst nad krutosťou ktorá je až neuveriteľná a bola páchaná na ľuďoch. Nič podobné by sa už nemalo zopakovať..