Osvienčim – tiché svedectvo beštiálnosti rokov minulých. Miesto mäsového vyvražďovania židov, dokonca aj Poliakov nežidovského pôvodu, Rómov, sovietskych vojenských zajatcov. To miesto dýcha zvláštnym kusom histórie. Nie je to ako bežná prehliadka múzea, ani turistika. Na návštevu Osvienčimu nikto len tak nezabudne. Či už ste človek, ktorému história a to čo sa dialo nie je ľahostajné alebo len niekto, kto sa ide zo zvedavosti pozrieť na toto miesto. Pohne to s každým…

Koncetračný tábor bol zriadený v roku 1941. Historické čísla ukazujú, že v Osvienčime bolo zavraždených približne 1,1 milióna ľudí. Z tohto počtu bolo približne 900 000 ľudí ihneď deportovaných do plynových komôr alebo zastrelených. Iní zomreli na následky chorôb, podvýživy, týrania, lekárskych pokusov. Ihneď po príchode do koncentračného tábora prebiehalo triedenie. Triedili sa tu chorí, ženy, deti, ľudia, ktorí nie sú schopní pracovať odchádzali na istú smrť do plynových komôr. A tí ktorí boli schopní práce mali síce možnosť prežitia, ale zverstvá, ktoré sa v tej dobe páchali na ľuďoch, tento fakt priveľmi nepodporovali. Ľudí po príchode rozdeľovali len pohľadom.

Neslávne známym je aj doktor Mengele, ktorý asistoval pri selekciách a robil pokusy na dvojičkách. Deti, ktoré sa narodili v koncentračnom tábore ihneď selektovali, tie ktoré mali árijské črty posielali na adopciu do Nemecka. Ostatné išli na lekárske pokusy doktora Mengeleho. Zaujímavosťou je, že v koncentračnom tábore pracovala žena, ktorá asistovala pri pôrodoch, odrodila tritisíc detí a pri pôrode ani jedno  nezomrelo. Avšak následne väčšinu z nich čakal krutý osud.

Auschwitz – Birkenau bol najväčší vyhladzovací tábor v dobe nacizmu. Osvienčim mal tri tábory Auschwitz I., II., III.. Koncentračný tábor bol oplotený dvojitým ostnatým drôtom, jeden okruh bol nabitý elektrickým napätím. Osvienčim I. – v tomto tábore boli jednoposchodové murované budovy, z dostupných informácií ktoré nám poskytol sprievodca bol údajne Auschwitz I., tým „lepším“ táborom.  Pred vstupom do tohto tábora môžete nad bránou vidieť nápis „Arbeit macht frei“ , čiže práca oslobodzuje. Tento nápis podľa môjho názoru, aj názoru iných bol krutým výsmechom nacistov pre deportovaných ľudí do koncentračných táborov.

V súčasnosti je expozícia miest, ktoré môžete vidieť široká. Prístupné pre návštevníkov sú viaceré budovy. V jednotlivých budovách nájdete svedectvá Osvienčimu, či už v podobe vlasov, ktoré posielali z Osvienčimu do Nemecka na spracovanie do textilného priemyslu, boli to údajne až dve tony vlasov. Alebo topánok, ktoré ihneď po príchode do koncentračného tábora museli zajatci odovzdať, nejedná sa však len o topánky dospelých, ale aj detské topánky alebo detské oblečenie, hračky. Okrem iného môžete vidieť veľké množstvo okuliarov, protéz, hrncov, krémov (v expozícii, kde sú vystavené krémy, ktoré boli zhabané väznom možno vidieť aj malú škatuľku krému NIVEA). Tieto všetky artefakty museli zajatci po svojom príchode do Osvienčimu odovzdať, s tým, že im dozorcovia povedali, pred príchodom, že tieto veci musia odovzdať, nakoľko dostanú nové, začnú tu lepší, nový život. Svoje expozície tam majú štáty, z ktorých boli ľudia deportovaný do Osvienčimu. Okrem toho sa tu nachádzajú aj budovy, kde boli vykonávané lekárske pokusy na ľuďoch, či budova súdu, kde súdili väzňov. Údajne v jeden deň dokázali odsúdiť aj tristo väzňov na popravu, niektoré súdy vraj netrvali dlhšie ako desať sekúnd. Medzi budovou súdu a budovou, kde prebiehali lekárske pokusy na ľuďoch sa nachádza stena kde prebiehali popravy. Podľa informácii poľského sprievodcu, boli robené výskumy, ktoré ukázali, že pri tejto stene je do hĺbky 2,5 metra ľudská krv. Ľudí stavali čelom k stene a popravovali ich strelou do zátylku. Jeden z pracovníkov koncentračného tábora, ktorý pracoval na popravách zabil takto údajne až 25 000 ľudí.  Z prehliadky tejto budovy smerujú ďalšie  kroky k plynovým komorám a spaľovniam. Je len na vás, či na tie miesta vstúpite. Pred vstupom do spaľovne zajatci netušili kam vstupujú, povedali im, že sa idú osprchovať, resp. dezinfikovať, na budove visel nápis dezinfekčná miestnosť, čo malo u väzňov navodiť dojem, že naozaj ich idú len dezinfikovať. Na začiatku boli umiestnené vešiaky, väznom povedali, že si majú zapamätať kam si svoje veci odkladajú aby si ich pri odchode našli, boli tu umiestnené dokonca aj sprchy a väzni dostávali mydlo. Následne ich však nahnali do plynovej komory, kde na nich zvrchu hodili Cyklon B, ktorý do 20 minút dokázal usmrtiť sedemsto ľudí. Z plynovej komory dopravovali ľudí na vozíkoch k spaľovacím peciam a následne ich spaľovali.

Po prehliadke Osvienčimu I, sa kyvadlovou dopravou návštevníci presúvajú do druhého koncentračného tábora Brezinka, resp. Birkenau. Dedinu Brezinka vysťahovali a na jej mieste postavili koncentračný tábor.  Miesto kam prichádzali po železničnej trati židia z celej Európy, aj v dnešnej dobe budí v ľuďoch zvláštne dojmy, veľká rozloha, vzadu brezový hájik, história sa vám dostane pod kožu. Najvzdialenejšou krajinou z ktorej prebiehali deportácie židov bolo Grécko. Deportácia z Grécka trvala údajne až deväť dní, pričom sa stalo, že do jedného vlakového vozňa dali aj sto zajatcov a kým prišli do Osvienčimu boli tri štvrtiny zajatcov mŕtve, čiže zo sto ľudí neprežilo cestu sedemdesiatpäť. Životné podmienky boli v Birkenau mimoriadne kruté, v prízemných domoch boli postele s drevenými doskami, na tých posteliach, ak sa to dalo nazvať posteľami, ktoré tvorili len dosky podľa informácii spalo najmenej šesť ľudí. Pre objasnenie, podľa informácií ženy vážili len niečo okolo dvadsaťsedem kilogramov a muži tridsaťdeväť. Keď bolo vonku mínus tridsať, tak vnútri bolo mínus desať. A cez leto naopak, neskutočné horúčavy. Postele pozostávali z dosiek uložených medzi priečkami, ktoré tvorili dve poschodia. Avšak nie všetci mali také “šťastie”, ak sa to dá šťastím nazvať, veľa zajatcov muselo spať aj na zemi. V jednom z „domov“ v Birkenau, kde boli len deti, sú nástenné maľby, ktoré tam namaľoval jeden z dozorcov, ktorý súcítil s deťmi v koncentračnom tábore a namaľoval im deti s hračkami, školu, aby vedeli, že okrem toho čo prežívajú oni, je niekde aj iný život, ako bol v koncentračnom tábore. V Birkenau sú aj pozostatky dvoch spaľovní, ktoré Nemci pri oslobodení tábora Červenou armádou vyhodili do povetria, aby zahladili stopy. Koncentračný tábor oslobodila 27. Januára 1945 Červená armáda. Po príchode do tábora našli okolo 7600 preživších.

Koncentračný tábor Osvienčim je miesto, na ktoré by sa mal zájsť pozrieť každý, komu nie je ľahostajná história ľudstva. Mal by slúžiť ako výstraha, resp. varovný prst nad tým, kam až dokáže ľudské zlo zájsť. Miesto a udalosti, z ktorých by sa malo ľudstvo poučiť a už nikdy nepripustiť aby sa niečo podobné zopakovalo. Na počesť oslobodenia Osvienčimu  27. januára 1945 je vyhlásený 27. január OSN ako deň pamiatky obetí holokaustu.