Všetko, čo bolo, nebolo, alebo nemohlo byť v rozhlasovej pálenici..

Pálenica je program, ktorý vysielam v Slovenskom rozhlase a má dve nepísané pravidlá. Prvé pravidlo: Hovoriť to, čo sa mi chce, a rozprávať sa s tým, koho mám rád. Druhé pravidlo: Pohoda.

V tejto knižke nenájdete prepísané záznamy konkrétnych odvysielaných Páleníc. Na jej vytvorenie som použil tajný recept, podľa ktorého sa varí polievka prdelačka.

Pálenica je moja hlava. Cez oči a cez uši sa do nej sypú príbehy, obrazy, správy, pesničky – a vypálené to vychádza z úst…

Ak máte radi Borisa Filana a v slovenskom rozhlase začujete cez víkend pred obedom jeho typické  rozprávanie z ciest a o ľuďoch, ktorých stretol, určite by ste si mali prečítať aj jeho Pálenicu, v ktorej v krátkych príbehoch opisuje nezameniteľne s nikým iným rôzne veci, situácie a zážitky… Zdá sa to akoby o relatívne obyčajnej baterke, alebo povedzme o „komunistickej“ nafukovačke dokázal rozprávať celé hodiny a je to stále pútavé a poučné. Poprevracia objekt záujmu z každej možnej strany a napíše, resp. povie takmer všetko, čo sa povedať, resp. napísať dá. Tento človek precestoval takmer celý svet a kto má rád jeho rozprávanie, tak si má od neho aj veľa čo prečítať. Ľahko nasajete atmosféru miesta kde bol, aj napriek tomu, že vy ste na ňom nikdy neboli…

Pálenica 1, alebo Všetko, čo bolo, nebolo, alebo nemohlo byť v rozhlasovej PÁLENICI si určite nenechajte ujsť a spravte si pohodu pri úsmevných príhodách…

Ukážka z knihy:

Súdr. šéfred.

Za pätnásť rokov v STV som mal jedenásť šéfredaktorov. Prvý vlastne mojim šéfredaktorom nebol, iba ma prijal a zomrel. Mal som sa nad tým zamyslieť. Volal sa Ivan Úradníček, bol to mladý človek, zomrel na karcinóm čohosi, čo je lepšie ani nevedieť, ale bola ho škoda, bol to autor, textár, rozbiehal zábavu, šéfoval Lasicovi a Satinskému, za ktorých uvoľnené stoly som si sadol aj ja.

Môj prvý naozajstný výkonný šéfredaktor bol Július Mazanec. Zoznámil som sa s ním takto:

Hoci som bol prijatý ako externý pracovník STV, nastúpil som až po dvoch týždňoch, lebo som bol s basketbalistami Slávie na turnaji v Belgicku. Nevedel som, že Úradníček zomrel.

Sedel som ráno na jeho sekretariáte, keď tam vtrhol muž rozložitý ako kredenc, bielovlasý, fúzatý, na hlave mal tirolácky klobúk s perom, ujúkal ako Indián, prebehol cez sekretariát sledovaný dvoma mladými mužmi, a zmizol za vysokými bielymi dverami.

Očami som sa spýtal sekretárky, kto to bol, a ona povedala:

„Nový šéfredaktor, súdruh Mazanec. To sa s Povodom a Bryndzom vracajú z Lotos Clubu.“

Veľmi veselý pán.

„Je to hovado, keď bude takto žiť, za chvíľu umre,“ povedal šéfredaktorov osobný šofér Hurčík, ktorý vozil súdr. šefred. Mazanca asi tristo metrov z domu do práce a nemal ho rád.

Mazanec bol televízna legenda, režíroval v úplných začiatkoch, prišiel odniekadiaľ z rozhlasu, ale jedno bolo jasné, že šéfovaniu a zábave nerozumel. Trávil čas tým, že rôznymi farebnými ceruzkami opravoval v scenároch texty už nahratých pesničiek a viedol nekonečné redakčné porady, na ktorých som nebol prítomný duchom.

Mazanca odvolali a chvíľu ho zastupoval predseda strany v STV súdruh Havran, ktorý tam vôbec nikdy nebol. Súdruh Havran považoval za svoju hlavnú kvalifikáciu, že bol chudobný. Ostentatívne nosil starodávny oblek neurčitej farby, chodil mestskou dopravou, bo to taký mäkký dobrák, ktorý rýchlo podpísal kilá scenárov, čo zostali po Mazancovi, a uvoľnil miesto súdruhovi Kedrovi.