O knihe…

Predstavte si, že sa na svet pozeráte iba ušami. A počujete úplne všetko.

V čase skutočných prezidentských volieb, ktoré nedávno boli na Slovensku, si máme všetci možnosť prečítať knihu zo slovenského prostredia – Kandidát. Môže to takto skutočne byť, že aj taká dôležitá vec ako je voľba prezidenta, aj keď menšej  krajiny sa dá ovplyvniť ľuďmi, ktorí majú svoje záujmy, ktoré nemusia korešpondovať so zdravým vývojom spoločnosti? Je možné, že prezidentské voľby môže vyhrať ktokoľvek? Koho ani poriadne nepoznáme? Kniha nám pootvára dvere do zákulisia prezidentských volieb tesne pred ich konaním. Je to len kniha? Môže to tak byť, že prezidenta zvolí iba pár ľudí a nie celý národ? Toto sú otázky čo nás môžu motivovať k čítaniu tejto knihy. No však vôbec sa nemusí zakladať na pravde a môže byť len dobre spracovaným a sugestívnym románom. V každom prípade spojí za prečítanie a pokiaľ vás takáto téma zaujíma tak si určite prídete na svoje.

Dej románu Kandidát sa odohráva počas prezidentskej kampane pred nekonkrétnymi prezidentskými voľbami v jednej konkrétnej krajine. Hlavný hrdina sa živí odpočúvaním a písaním denníkov. Netuší, pre koho pracuje. Sleduje a odpočúva biskupa Jozefa, šialeného majiteľa reklamnej agentúry Adama Lamberta a nevýrazného prezidentského kandidáta, s írečitým menom Potôň. Nadšenie z novej zákazky však vystrieda znechutenie z manipulačných hier vplyvných ľudí.

Kandidát je politická fraška, smutno-smiešne zobrazenie toho, čo sa v tejto malej krajine udialo, deje a veľmi ľahko udiať môže.

Knižné vydanie Kandidáta sa stalo podkladom pre rovnomenné filmové spracovanie v réžii Jonáša Karáska.

Krátky úryvok…

„Keď skončím prácu na zákazke, odídem do zahraničia. Potrebujem niekoľko mesiacov odpočinku. Spočiatku sa mi to páčilo, sledovanie a Veľká hra ma vytrhávali z letargie, mal som pocit, že žijem diskrétne niečo veľmi dôležité. Fascinovalo ma byť pri ľuďoch, ktorí rozhodujú o tom, ako skutočne vyzerá náš svet. Som však už unavený a zaspávam neskoro, často sa prebúdzam, prenasledujú ma duchovia neviditeľných zadávateľov, ožité terče, budúci mŕtvi. Začal som piť veľa čaju, vrátil som sa k cigaretám, na noc si dávam válium, ráno sa zobúdzam rozbitý. Predstava, že by som žil s niekým, kto by chcel, aby sme išli nakúpiť, prejsť sa do Horského parku alebo aby sme zašli na SuperStar, lebo od kamošky dostala dva lístky, ma desí. Moja práca, rovnako ako zranenia šoféra auta, ktorý vojde pod vlak, nie sú zlučiteľné so životom.“