Ôsmeho marca, na výročie známe ako Medzinárodný deň žien, Vladimír Mišík oslávil okrúhle sedemdesiate narodeniny. Pri tej príležitosti mal premiéru nový dokumentárny film režisérky Jitky Němcové Nechte zpívat Mišíka, a taktiež vyšla jubilejná edícia jeho slávnej prvej sólovej dosky, medzi priaznivcami dnes známej podľa nesmrteľného hitu Stříhali dohola malého chlapečka. O týždeň neskôr, v stredu 15. 3. bol potom Mišík na koncerte v Malostranské besedě ocenený Jubilejnou diamantovou doskou Supraphonu. Práve tohtoročné jubileum, výpravná reedícia kultového albumu a dokument, sú aj hlavnými témami nášho rozhovoru.

Počúvate niekedy svoje staršie nahrávky?

Nepočúvam. Dokonca ani v prípade tejto reedície som na to zatiaľ nemal čas. Robil som asi dvadsať rozhovorov, do toho koncertoval, takže keď som z vydavateľstva obdržal CD, iba som si ho priniesol domov. Ale rozhodne sa na to chystám, zaujíma ma porovnať si aktuálny zvuk s tým, ako si ho pamätám. Pretože gramofón už dávno nemám.

Mnohí si ho dnes opäť kupujú a vaša reedícia je k dispozícii ako na CD, tak aj na vinyle…

To je tiež skvelé. Aspoň má Supraphon čo predávať (smiech). Mne sa tradičný zvuk vždy páčil viac, je taký “mäkší” v porovnaní s tým digitálnym. S kapelou sa stále snažíme nahrávať do pásu, aj posledný album Ztracený podzim sme tak točili. Nie, že by sme boli starinári, ale práve kvôli zvuku.

Album, známy skôr ako Stříhali dohola malého chlapečka, je veľakrát mylne považovaný za debut Etc …, v skutočnosti ale vznikol ako váš sólový počin. Prečo? Pokiaľ viem, skupina Etc … už v tom čase existovala?

Áno, my sme v tej dobe už skúšali. Vo chvíli, keď prišla ponuka od Hynka Žalčíka, sme neodohrali ešte ani prvý koncert. A chýbal nám materiál. Mal som, však pesničky, ktoré som hral s Honzou Hrubým a Vláďou Mertou, hovorili sme tomu ČDG čiže Čundrgrunt. To ale bolo iba s akustickou gitarou, s Etc … sme ich zatiaľ ani neskúšali. Takže sólová platňa vyplynula zo situácie. Sú tam sólové pesničky, skladby, ktoré sme potom skúšali aj s Etc … a tiež v tej dobe čisto štúdiové záznamy. Aj preto ich so mnou nahrávala štúdiová zostava, v ktorej bol gitarista Pavel Fořt, basgitarista Vláďa Padrůněk alebo saxofonista Honza Kubík.

 O sólovom hraní ste ako akustický pesničkár nikdy nepremýšľali?

Nie. Skôr sme ČDG všetci mali ako ,,doplnkovú činnosť”, i keď v počiatkoch Etc … sme koncertovali asi častejšie. Mňa hlavne bavilo hranie s ostatnými. Vláďa Merta je geniálny básnik a skvelý muzikant, v tom čase ma nesmierne inšpiroval. Na ČDG som ocenil hlavne fakt, že sme zásadne neskúšali. Keď som mal nejaký nápad na pesničku, rovno som si ho overil na reakciách publika. Mnoho tých skladieb, už vyskúšaných pred ľuďmi, sme potom hrali s Etc … Navyše to bolo zábavné.

Tušíte, ako prišlo k tomu, že poslucháči začali album označovať podľa jeho najslávnejšej pesničky?

To je ozaj zvláštne. Na obale bolo iba moje meno, samotná doska žiadny názov nemala. Pesnička Stříhali dohola malého chlapečka ale u ľudí až osudovo zarezonovala; bolo to v čase, keď to chalani s dlhými vlasmi vôbec nemali jednoduché. A keď napríklad odchádzali na vojnu, tak to pre nich bola skoro hymna. Keď som prvýkrát tú báseň pána Kainara čítal, silno ma to zasiahlo, pretože sa mi v momente vybavila spomienka na mladosť. Mama ma vždy posielala k takému starému holičovi, tie jeho nožnice toho už dosť zažili, nenávidel som to a po rokoch sa ma to opäť dotklo.

Ako spomínate na tú neradostnú dobu, keď album vznikal? Normalizácia bola v plnom prúde, skupiny s anglickými názvami museli svoje názvy meniť, predtým slávni rockeri často nastupovali ako sprievodní muzikanti k popovým hviezdam, aby sa vôbec uživili…

Ja už som si to užil predtým s Flamengem. Natočili sme Kuře v hodinkách, a pretože vtedy výrobné lehoty trvali prinajmenšom rok, skupina sa vydania dosky nedožila. Muzikanti sa potom rozutekali do Semaforu aj inam. Ale napriek tomu všetkému sme s Etc … poskromne začali. Koncertov zo začiatku nebolo veľa, hrali sme aj po krčmách. Než sme sa trošku poslucháčom uviedli, to najhoršie obdobie prešlo, a keď vyšla druhá platňa, hrali sme už aj vo väčších sálach. Hoci sme museli prekonať množstvo problémov, nikdy sme neboli vyložene underground.

Nové vydanie sa od pôvodného líši obalom. Čo vtedy prekážalo najviac?

Na zadnej strane mal byť pôvodne sleevenote od Jiřího Černého. Ten sa však potom dostal nejako do nemilosti, a tak to vyšlo bez neho. A niektoré pôvodné návrhy rovno skončili v trezore. Je dobre, že keď Supraphon pripomína reedíciami pôvodné vydania, na tieto veci sa nezabúda. Výborné sú aj remasteringy, aj keď práve táto doska bola obdivuhodne dobre nahraná už vtedy. Každý to šťastie nemal. I keď bola tá originálna matrica urobená na určitý počet kusov, aby sa ušetrilo, vylisovalo sa z toho niekedy oveľa viac. Kvalita ďalších kusov potom bola pochopiteľne nižšia.

Tá pôvodná gramoplatňa však bola aj napriek tomu nejaký čas úplne nedostupná a pamätám si, že som ju raz videl na ilegálnej burze asi za štvornásobok ceny?

To bolo zapríčinené vtedajšou vydavateľskou politikou a plánovaním. Urobil sa nejaký náklad, niekedy bol aj celkom veľký, ale ten obvykle rýchlo zmizol. Než potom niekto schválil reedíciu, trvalo to hoc i dva roky. Všetko sa podrobilo plánu, a tak niekedy nebolo mäso, inokedy toaletný papier a občas ani ,,elpéčko”.

Na druhú stranu ale neskôr vyšla pod značkou Artia verzia They Cut Off the Little Boy’s Hair, naspievaná v angličtine. To je fenomén, ktorý asi súčasní mladí poslucháči sotva budú chápať?

To bola celkom sranda. Artia toho času vydávala takzvané exportné dosky, ale tie sa predávali iba v ďalších socialistických štátoch, napríklad v Bulharsku alebo v Poľsku. Napriek tomu sa to točilo v angličtine, i keď na ,,Západ” sa to zvyčajne nedostalo. Takže som to naspieval v angličtine, a potom sme to už nikdy nevideli (smiech).

Váš neskorší zákaz je dnes už slávny. Predtým ste žiadne problémy nemali?

Samozrejme, stále bolo niečo. Všetko sa muselo dávať na kontrolu, mali sme napríklad schválený koncertný program, poradie skladieb, od ktorého sme sa nesmeli odchýliť. Keď sme si však zmysleli, že zahráme novú pecku, tak sme ju proste zahrali. Kašľali sme na to … čo smerovalo aj k tomu zákazu. Faktom je, že si mnohí skladbu Stříhali dohola malého chlapečka potom vysvetľovali ako pocit malého človiečika, ktorý sa ocitol v neúprosnom prostredí, čo presne zodpovedalo vtedajšej dobe. Všetko veselie sa odohrávalo pri myšlienke, že všade okolo je veľa udavačov. Už som to niekde prirovnával k tomu, že vtedajšia doba bola podobná, ako keď sa niekto narodí do pracovného tábora. Tábora, ktorý je obohnaný plotom, a z ktorého keď chce utiecť, môžu ho beztrestne zastreliť. Keď niekto nemal pečiatku, že niekde pracuje, mohli ho pokojne zavrieť.

Keď potom prišiel zákaz, pričom nebolo jasné, kedy skončí, premýšľali ste, čo iné by ste mohli robiť?

Ja som zhodou okolností krátko predtým dostal väčšiu sumu za dosku, asi tridsať tisíc, takže o tomto som premýšľať nemusel. Čo bola na jednej strane spása, ale na tej druhej ma to doviedlo k určitej dekadencii, kedy som nemusel riešiť základné existenčné problémy. Takže som sa pofľakoval. Muzikant musí hrať pre ľudí, a ja som zrazu nemohol. Dosť som v tej dobe pil, ale tiež sme mali s mojou vtedajšou ženou doslova otvorený byt, ktokoľvek k nám mohol prísť, fungovalo tam určité spoločenstvo.
Punkáči tomu hovoria ,,No Future” – vôbec som netušil, ako dlho to môže trvať. A nakoniec to boli skoro dva roky.

Keď ste potom opäť obnovili Etc … na klávesy s vami hral aj Petr Skoumal. To bolo naopak radostné obdobie?

Zo začiatku bol z toho vyložene nadšený. On bol o niečo starší než my ostatní, ale ten rockerský život si nesmierne užíval. Nakoniec to ale trvalo iba zhruba rok – predsa len mu začali vadiť tie dlhé cesty na koncerty. Ťažko to niesol. Navyše, vtedy neboli ani žiadne nonstop obchody a toľko benzínových púmp ako dnes. A nepredávali na nich pivo!

Okrem reedície k vášmu jubileu vznikol aj pozoruhodný dokument. Ako ste s ním spokojný?

Chechtal som sa už pri pracovnej verzii. Potom už sme len nadrobno upravovali použitú hudbu, nejaké ďalšie zásahy neboli vôbec potrebné. Tú premiérovú projekciu v kine Oko som si vyložene užil a pozval som na ňu aj svojich znovuobjavených amerických bratov. Bolo to určitým spôsobom dojímavé – vo filme sa všetci dozvedia, ako to vlastne s mojím otcom a s nimi je.

Ako sa vám pozdával režijný zámer, že v dokumente sa budete rozprávať so sliepkou, ktorá vyrástla z Kuře v hodinkách?

To bola roztomilá fabulácia, prečo nie? Bol to dobrý nápad, ako sa vyhnúť v podobných filmoch obvyklým ‘hovoriacim hlavám’. Zároveň to doplnilo tú zvláštnu atmosféru – Jitka Němcová hovorila o inšpirácii Chagallovými obrazmi. Poňatie ,,neseriózneho” dokumentu ma nadchlo.

Vo filme je aj planétka, čo je dobrá pripomienka toho, že jedna je po vás aj pomenovaná. Ako ste na to vtedy reagovali?

To bolo myslím v roku 1995, kedy ju astronómovia objavili. Celú tú zdĺhavú procedúru, kedy sa musí medzinárodne požiadať o evidenciu jej mena, predo mnou zatajili a detaily mi prezradili, až keď to bolo jasné. Ale bol som hrozne rád. Veď kto má nejaký šúter, ktorý lieta vo vesmíre s jeho menom? Samozrejme nie som sám – lieta tam myslím i Matuška, podobných asteroidov sú predsa tisíce. Avšak niektoré majú iba čísla.

Budete svoje okrúhliny oslavovať aj nejakým špeciálnym koncertom?

Určite nie. Ja už tie veľké koncerty veľmi nemusím. Mám to radšej v Malostranské Besedě. No keď robíme spoločné dvojvystúpenie s Ivanem Hlasem, sme schopní vypredať aj pomerne veľké sály pre stovky ľudí. Na letné festivaly sa však teším. Koncerty ma stále bavia, hoci už som dôchodca. Čo iného by som robil? Predsa nebudem chodiť do parku a kŕmiť labute…

Zdroj foto: Soul For Show / Supraphon 2017